Predstavivosť je minca s dvomi stranami

Predstavy a obrazotvornosť patria k životu človeka. Tyrkysové more, svieži vzduch, večerný západ slnka, výborná zábava. Kto by si nevedel predstaviť takúto dovolenku? Patríte však k ľuďom, ktorí sa bránia predstavám? Negatívnym, to asi všetci, ale niektorí aj pozitívnym. Prečo? Iracionálne sa domnievajú, že pokiaľ si budú napríklad dopredu vytvárať pozitívne predstavy a tešiť sa na skvelú dovolenku, určite to nedopadne, ako by malo. A radšej si ju teda nepredstavujú, aby neboli potom sklamaní.

Znie to logicko-nelogicky, ale pravdepodobne každý je radšej milo prekvapený pozitívnejšou realitou, ako sú očakávania. Napríklad aj úrovňou služieb a prostredia, v ktorom strávime dni oddychu. Predstavy nás však môžu zavádzať. Máme vízie o ideálnych manželoch, manželkách, deťoch, jedinečnom zamestnaní. Často očakávame inú slovnú reakciu od človeka, ktorý sa navonok tvári ako ľudomil, ale opak je pravdou. Aj preto by sme možno mali predstavy tlmiť primeraným kritickým myslením, pretože očakávania, z ktorých sme si vymaľovali vysnívaný obraz, môžu spľasnúť ako bublina.  

Odkiaľ sa berú?

Predstava je v našom vedomí vytvorený názorný obraz predmetov alebo javov, ktoré v danom momente nevnímame, alebo sme ich v takej podobe ani nevnímali. Milan Nákonečný vo Všeobecnej psychológii (2015) píše o funkciách predstáv. Redukujú neurčitosť. Môžeme si predstaviť to, čo už nevnímame, a rozvíjať, respektíve dokončiť uvažovanie.

Umožňujú nám plánovanie, akési pohrávanie sa s budúcnosťou a rovnako pomôžu návratu do minulosti. Ďalej vysvetľuje, že pri tvorbe predstáv existujú zákonitosti. Zákon podobnosti či zákon dotyku v čase a priestore spôsobujú, že každá predstava vyvoláva ďalšiu, inú, podobnú. Jedna konkrétna predstava iniciuje mnohé ďalšie (predstava minuloročnej dovolenky vyvolá predstavy hotelového bazéna, recepcie, ústretového recepčného a podobne). Podobne funguje aj zákon príčinnosti. Vypočutie informácie, prípadne zahliadnutie nejakého obrazu alebo javu vykreslí predstavu už prežitej udalosti.

Najväčšou zásobárňou podnetov na vznik rôznych predstáv je v každom prípade naša pamäť. Spomienkové alebo tiež pamäťové predstavy vznikajú ak je aktuálna psychická skúsenosť blízka pôvodne prežitému zážitku. Pri fantazijných predstavách sa obraz premietnutý do vedomia podstatne líši od pôvodného zážitku. Je kreovaný novou, osobitnou kombináciou udalostí, informácií a skúseností človeka. Z pohľadu predstavivosti tiež treba brať do úvahy, či je človek typ zrakový - vizuálny, sluchový – auditívny alebo pohybový - motorický. 

Druhy pamäťových predstáv delíme na jedinečné a všeobecné. Pri jedinečných predstavách sa formujú obrazy vo vedomí celkom určitého, konkrétneho predmetu alebo javu (majiteľ labradora si predstaví svojho psa, domáceho miláčika) a všeobecné predstavy vytvárajú zas podoby predmetov a javov istého druhu (túlajúci sa pes). Poznáme tiež rekonštruujúcu fantáziu, čiže proces utvárania predstáv na základe ich slovného opisu, grafického alebo symbolického zobrazenia (nôt, značiek). Ďalej tvorivú - konštruujúcu fantáziu, ktorá sa prejavuje v tvorbe nových, originálnych názorných obrazov, doteraz nejestvujúcich (nový model šiat, postavy románu).

A čo sny?

Obsahovo bohaté a živé predstavy označované ako sny sú produktom imaginácie nášho vedomia. Samozrejme, treba rozlišovať spánkové sny a bdelé snenie. U dospievajúcich viac ako v inom vývinovom období sa stretávame s denným snením. To znamená s utváraním predstáv, ktoré sa vzťahujú na vlastnú želanú budúcnosť.

Podľa psychológov rozlišujeme snenie ako búrlivú aktivitu v rozsahu rôznych úvah, ktoré sú prameňom vnútorných monológov. Sú spontánne a prebiehajú ako reťaz asociácií. Denné snívanie vzniká v spojitosti s fantáziou, ktorá má svôj pôvod napríklad v čítaní alebo sledovaní filmov. A v neposlednom rade aj ako dôsledok deprivácie, čiže nenaplnenia potrieb. Môže ísť aj o takzvanú únikovú fantáziu.

Osobitným druhom predstavivosti sú spánkové sny. Ide o mentálny obsah vystupujúci do vedomia počas spánku. Tento obsah je z hľadiska vizuálnej, ale aj psychologickej štruktúry svojrázny. Sny sú vlastne fantazijné predstavy, ktoré nemajú priamy, ale len odvodený pôvod v reálnej skutočnosti. Viacerí odborníci sa prikláňajú k názoru, že sen vystupuje z nevedomého duševného života.

Známe sú psychoanalytické výklady tvorby snov Sigmunda Freuda (1856 – 1939). Hoci sa s nimi nemusíme stotožniť, je dokázané, že v našom tele existujú „strážne body“, ktoré sa celkom neutlmia ani počas spánku. Podnety z tráviacich, vylučovacích a pohlavných orgánov, únava a zážitky zanechávajú stopy v mozgových bunkách a potom vlastným, logicky nezdôvodniteľným spôsobom, zhusťovaním myšlienkového obsahu sa premietajú do vedomia. Mnohokrát sa v nich ventiluje aj zažitá nepríjemná skúsenosť.

Mnohí sa usilovali odborným spôsobom vysvetliť, ako funguje spánková predstavivosť, ale okrem neurčitých analytických, šifrovacích či symbolických náznakov prepojenia s prežitými udalosťami k ničomu vážnejšiemu nedospeli. 

Je dobré, že si všetko nepredstavíme

Nad snami nemáme možnosť kontroly, ale nad predstavami, s ktorými začíname podvedome diskutovať, s ľahšími riešeniami, s nevhodnými úmyslami, zámermi a plánovanými činmi, naopak, áno. Ľudskej mysli je vlastná schopnosť niečo alebo niekoho si vedieť predstaviť. Pomáha nám v zlomových situáciách, keď je potrebné relatívne rýchlo reagovať, rekonštruovať minulú skúsenosť, vzťahy či vedomosti, a je tak dôležitým atribútom mysliaceho človeka, ktorý sa potom môže správne rozhodnúť, prípadne vytvoriť niečo nové, nepoznané.

Nezabúdajme tiež, že mnohé si nevieme a ani nedokážeme predstaviť. A to je vlastne dobré. Pretože naša predstavivosť je zviazaná zmyslovými zážitkami. A tak v duchu slov sv. apoštola Pavla: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9) môžeme konštatovať jediné - predstava doplnená vierou má perspektívu.