Pustovníci, ktorých od začiatku považovali za svätých

Život sv. Andreja Svorada a jeho žiaka Benedikta poznáme len z legendy od biskupa Maura. Napísal ju niekedy v rokoch 1064 – 1070 v latinčine a považuje sa za kanonizačnú legendu. Hoci sa svätcami oficiálne stali až v roku 1083 za pontifikátu pápeža Gregora VII., Maurus ich nazýva svätými pre ich povesť svätosti hneď od ich smrti.

Zápisky o ich živote zozbieral od opáta Filipa, predstaveného zoborského kláštora, ktorý stál nad Nitrou, od Svoradovho učeníka Benedikta a spomína i nitrianskeho vojvodu a neskoršie kráľa Gejzu I., ktorý si po Svoradovej smrti nechal polovicu jeho reťaze. Práve on sa asi v roku 1064 podieľal na príprave jeho kanonizácie.

Rehoľné meno Andrej

Svätý pustovník pochádzal pravdepodobne z Poľska. Narodil sa okolo roku 980 do roľníckej rodiny pri rieke Visla. Už v mladosti žil pustovníckym životom. Keď sa začiatkom 20. rokov 11. storočia kráľ Boleslav postavil proti staroslovienskej liturgii, odišiel Svorad do Nitry.

Tam vstúpil do benediktínskeho Kláštora sv. Hypolita, ktorý bol na Zobore. Bol to najstarší kláštor na území Slovenska a dnes sú už z neho len ruiny. V kláštore prijal rehoľné meno Andrej a riadil sa - ako celá komunita - heslom Ora et labora – modli sa a pracuj! 

Opát Filip mu povolil žiť mimo múrov kláštora, preto sa utiahol do jaskyne neďaleko neho. Dodnes jaskyňa i prameň približne 30 minút od kláštora nesie meno Svoradova.

Zrejme v nej žil veľmi prísnym asketickým životom. Tvrdo pracoval, minimálne jedol a takmer nespal. Sedel na dubovom kláte, okolo ktorého mal plot z tŕnia, a keď ho premáhal spánok a telo sa nakláňalo, ostne ho poranili. Okolo pása tiež nosil kovovú reťaz, ktorá mu po rokoch vrástla do tela, čo zistili až po jeho smrti.

Žiak Benedikt

Pravdepodobne bol Andrej Svorad už v čase príchodu do Nitry starší, pretože zakrátko mu opát pridelil pomocníka a žiaka – rehoľníka Benedikta (jeho meno má viaceré podoby a nájdeme ho aj pod menom Beňadik).

Ten si vybral meno po zakladateľovi západoeurópskeho mníšstva – sv. Benediktovi z Nursie. So svojím učiteľom žil v pustovníckej jaskyni pri kláštore. Keď okolo roku 1032 Andrej Svorad zomrel, Beňadik odišiel na Skalku pri Trenčíne, kde o pár rokov neskôr zomrel.

Historici sa domnievajú, že spolu na Skalke nežili, hoci sa to traduje. Odvolávajú sa na Maurovu legendu, v ktorej sa hovorí, že keď Andrej Svorad cítil príchod poslednej hodiny, želal si mať pri sebe opáta, čo by pri vzdialenosti z Nitry do Trenčína nebolo celkom možné za krátky čas. 

Mních Benedikt pokračoval v jednoduchom živote, aj keď zrejme nie v až takom prísnom, pretože legenda drastické metódy v jeho živote nespomína. Po učiteľovej smrti však dlho nežil.

V nádeji, že má peniaze, ho prepadli zbojníci. Pri rieke Váh ho zviazali a hodili do vody. Na tom mieste dnes stojí diecézna Svätyňa sv. Andreja Svorada a Beňadika. Benediktovo telo nemohli dlho nájsť. V legende biskupa Maura sa spomína, že ľudia po celý rok vídavali sedávať na brehu rieky orla, ktorý akoby niečo sledoval. Ponorili sa teda do Váhu a našli jeho neporušené telo. Pochovali ho do hrobu k Andrejovi Svoradovi v Bazilike sv. Emeráma v Nitre. 

Patróni Nitrianskej diecézy

Úcta k nim sa začala šíriť hneď po ich odchode do večnosti – najmä v okolí Nitry. Už začiatkom 12. storočia sv. Andrejovi Svoradovi a Benediktovi zasvätili nitriansky biskupský chrám. V roku 1224 vzniklo na Skalke benediktínske opátstvo. V ňom sa nachádza aj Beňadikova jaskyňa. 

Obaja – učiteľ i žiak - sa stali patrónmi Nitrianskej diecézy. Každoročná púť na Skalke sa koná okolo ich sviatku, ktorý je v liturgickom kalendári 17. júla. Tento rok bude mať púť špecifickejší charakter – ako poďakovanie za ochranu pred nákazou koronavírusom. 

A viete prečo sa sv. Svorad zobrazuje napríklad i s orechmi? Podľa legendy jedol totiž počas 40-dňového pôstu iba jeden orech denne.