Radujeme sa z príležitostí nového dňa

Ak už niečo v našom konaní alebo vzťahoch „pokazíme“, výzva by mala znieť: „Neopakujme chyby alebo sa o to aspoň usilujme.“ Sebaľútosť nikam nevedie. Mnohí svoje chyby zakrývajú, ďalší ich hlasnými vyjadreniami prekričia a niektorí, keď sa už pomýlili, cítia sa, naopak, ustavične previnilo. 
 

Krátkozrakosť posudzovania
 

Kanadská spisovateľka Lucy Maud Montgomeryová (1874 – 1942) naznačila: „Ráno možno začať vždy odznova a bez chýb.“ Poukázala na významný aspekt vlastného sebauzdravenia.

Nielen kresťania by si mali osvojiť známe Ježišove slová: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). Vystríhajú totiž pred krátkozrakosťou posudzovania ľudských pochybení, ktorých sa človek dopúšťa počas celého života.

Nik sa nemôže vystatovať, že nikdy nezlyhal v konkrétnom skutku, ktorý ho potom viac-menej oberá o vnútorný pokoj. Pohľad psychológie, ale aj evanjeliovej spirituality nás nabáda, aby chyba nezostala chybou, ale bola výzvou neopakovať ju.

Skutočné zlyhanie je vlastne neschopnosť človeka poučiť sa. A to z niekoľkých dôvodov. Svoje zohráva spôsob myslenia, s ktorým sme sa určitým spôsobom počas vývinu identifikovali. Dieťa je za chybu potrestané. Istže, z pohľadu výchovy je sankcia moment, ktorý má upozorniť na nesprávnosť v konaní.

Podstatnejšie však je vysvetliť dieťaťu, že chyba sa dá napraviť a trest slúži na uvedomenie si zodpovednosti. I preto, aby sa dieťa neutvrdilo v nazeraní, že omylom sa všetko končí. Práve naopak, mal by sa začať ozdravujúci proces.

Problém však je, keď nedokážeme urobiť razantnú zmenu v doterajšom správaní. Neberieme ohľad na varovné signály, ktoré upozorňujú, že opäť sa bížime k hranici, od ktorej je už len krok k zlyhaniu. Ignorujeme doterajšie prejavy v správaní, ktoré nás viedli k podceneniu situácie. 
 

Model ponúka svätica z Lisieux 
 

Poučiť sa z vlastných chýb dokáže človeka posilniť. Svätá Terézia z Lisieux (1873 - 1897) hovorí: „Boh obyčajne dopustí, aby sme trpeli na tie isté slabosti, ktoré sa nám nepáčia na iných. Potom je celkom prirodzené, že prepáčime chyby, do ktorých sme sami upadli.“

A pri inej príležitosti vyslovuje: „Keď sa dopustíme chyby, nikdy by sme to nemali pripisovať prirodzenej príčine, ako napríklad chorobe, počasiu alebo starosti. Toto zlyhanie by sme mali skôr pripísať našej nedokonalosti a nikdy pritom nestratiť odvahu.“

To sú dva dôležité myšlienkové akcenty ako sa popasovať s vlastnou nedokonalosťou i so slabosťou blížneho. 

K nim pridajme aj istú metodiku v konaní a premýšľajme o tom, prečo sa chceme vyvarovať opakovaniu chýb. Ak sme už niečo pokazili, prejdime si dôvody, príčiny, hraničné sitácie, ktoré nás ovplyvnili. Tie okamžite odstráňme, respektíve minimalizujme riziko interakcie s nimi.  

Nekonajme v záchvate emocionálnych impulzov. Zaveďme v našom živote určité obmedzenia. Identifikujme spúšťacie mechanizmy, ktoré odstraňujú racionálne zábrany v nevhodnom a neprimeranom konaní. Usilujme sa drobnosťami cvičiť sa v sebaovládaní. Majme pred sebou obraz, cieľ, za ktorý sa oplatí bojovať a prežívať aj určité nepohodlie. 

Chyba nás, paradoxne, môže naštartovať na cestu úspechu. Práve ľudia, ktorí sú presvedčení o svojej dokonalosti - pretože vraj nikomu neublížili, nikoho neokradli či nezabili a žijú si svoj obyčajný život - majú tendenciu opakovať chyby oveľa častejšie.

Nastavme si preto iný uhol pohľadu na skutočnosť. Nedosiahnuté ciele a úspech nie sú to, čo nám musí zabezpečiť radosť zo života. Nedajme sa znechutiť, že nám všetko nejde od ruky, ako po masle, a nevidíme ihneď výsledok snaženia. Trpezlivý človek robí oveľa menej chýb. 

A na dôvažok opäť svätica z Lisieux: „Dokonalá láska k blížnemu spočíva v tom, že znášame jeho chyby, nečudujeme sa jeho slabostiam a tešíme sa aj jeho najmenším cnostným úkonom.“ Jednoducho, buďme tolerantní i zhovievaví a nestrácamejme radosť z daru dňa, ktorý sme dostali.