Režim ho najskôr chválil, potom mučil

Rodák z Ruských Peklian Pavel Peter Gojdič bol v roku 1927 vymenovaný za titulárneho biskupa Prešovskej eparchie, ktorú vtedy už pol roka viedol ako apoštolský administrátor. Biskupskú vysviacku prijal 25. marca 1927 v rímskej Bazilike svätého Klementa.

Následne sa stretol s pápežom Piom XI., ktorý mu daroval náprsný kríž s prorockými slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom všetkých tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe!“
 

Oceňovali jeho pomoc Židom

Peter Gojdič síce túžil po živote v kláštore baziliánov, kam vstúpil v roku 1922 a prijal rehoľné meno Pavel, no s pokorou jemu vlastnou vypočul volanie do biskupskej služby. Prešovskú eparchiu viedol v turbulentnom dejinnom období, keď sa našom území striedali politické režimy. Od parlamentnej demokracie za Československa cez obdobie vojnového Slovenského štátu, ľudovodemokratické zriadenie v rokoch 1945 – 1948 až po totalitný režim po februári 1948.

Tieto pohyby menili aj charaktery mnohých ľudí. Biskup Gojdič však vytrval vo viere i v ľudskosti. Jeho pomoc židovskému obyvateľstvu, ktoré sa počas vojny snažil chrániť pred deportáciami napríklad vydávaním pravých aj nepravých krstných listov, oceňovali i vysokí komunistickí funkcionári.

„Napríklad armádny generál Ludvík Svoboda mu v roku 1945 daroval osobné auto Mercedes-Benz. Neskorší likvidátor Gréckokatolíckej cirkvi v Československu Alexej Čepička skonštatoval v parlamente o biskupovi Gojdičovi, že bol jediným biskupom na Slovensku, ktorý sa počas vojny neskompromitoval,“ približuje pre KN cirkevný historik Peter Šturák, ktorý je dekanom Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.

Tušil ťažké časy

Situácia gréckokatolíkov u nás sa však s nástupom komunistického režimu postupne zhoršovala. S cieľom pravoslavizácie začali vznikať predpoklady na zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, čo ju postihlo aj v Haliči, Rumunsku a na Zakarpatí, teda v oblastiach, ktoré sa dostali do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu.

„Aby tento ateizačno-likvidačný úmysel nebol taký zjavný, útok sa mal previesť formou odtrhnutia Gréckokatolíckej cirkvi od Katolíckej cirkvi a následne ju pričleniť k Ruskej pravoslávnej cirkvi v Sovietskom zväze,“ vysvetľuje Peter Šturák.

Ako dodáva, biskup Gojdič si uvedomoval, že nad Gréckokatolíckou cirkvou visí Damoklov meč. Preto kňazov upozorňoval, že môžu prísť ťažké časy. „V pastierskom liste z augusta 1949 ich vyzval, aby sa na to pripravili a pripravovali na to aj veriacich. Radil im ísť do Rímskokatolíckej cirkvi v prípade, že Gréckokatolícka bude zlikvidovaná, lebo viera je rovnaká, iba obrady sú iné, kým v Pravoslávnej cirkvi je to naopak.“

Nebola to vlastizrada, ale pomoc kňazom

Ťaženie proti gréckokatolíkom vyvrcholilo 28. apríla 1950 neslávne známou akciou P. Komunistami zinscenovaný Prešovský sobor prijal Manifest gréckokatolíckych duchovných a veriacich a následne Uznesenie Soboru gréckokatolíckeho duchovenstva a veriacich, ktorým zrušil ustanovenia Užhorodskej únie a prinavrátil gréckokatolíkov do lona otcovskej pravoslávnej viery.

Do nemilosti sa dostal aj biskup Gojdič, ktorý bol v deň Prešovského sobora zatknutý a obvinený, že mal počas vojny i po nej pomáhať ukrajinským povstalcom. „Pod tlakom sovietskej armády sa na východnom Slovensku začali objavovať skupiny ukrajinskej povstaleckej armády, bojujúcej za slobodu Ukrajiny, takzvaní banderovci. Boli to väčšinou gréckokatolíci, a preto hľadali pomoc na gréckokatolíckych farách a v rodinách. Štát vnímal takúto pomoc ako vlastizradu, za čo mnohí z gréckokatolíkov skončili vo väzení,“ vysvetľuje Peter Šturák.

Zo strany biskupa Gojdiča pritom išlo o pomoc oltárnym spolubratom, ktorí museli utiecť z Poľska, Haliče a zo Zakarpatska. „Keď som pri vyšetrovaní povedal, že to neboli žiadni banderovci, ale kňazi a že som im pomáhal jedine z lásky k blížnemu a so žiadnym protištátnym úmyslom, vyšetrovací referent zareval na mňa a vyzval ma, aby som sa viac ráz neopovážil povedať to, že som to urobil z lásky k blížnemu a že to boli kňazi a nie banderovci. A takým spôsobom to, čo som považoval za najkrajší čin lásky k blížnemu, bolo mne imputované za najhorší zločin – za velezradu,“ uviedol biskup Gojdič v liste z väzenia v roku 1956, keď požiadal o revíziu trestného procesu.

Celú situáciu sa po obvinení snažil vysvetliť, v médiách ani u prezidenta Klementa Gottwalda však pochopenie nenašiel. Nekonečný výsluch a vynucovanie priznania priviedli biskupa Gojdiča do absolútneho vyčerpania. V tomto rozpoložení nakoniec podpísal priznanie, aby sa jeho utrpenie už skončilo.

„To, čo som považoval za najkrajší čin lásky k blížnemu, bolo mne imputované za najhorší zločin – za velezradu.“
Biskup Pavel Peter Gojdič v liste z väzenia v roku 1956

Zapriahnutý do pluhu

Vo vykonštruovanom procese, ktorý sa konal 10. – 15. januára 1951, odsúdili Pavla Petra Gojdiča spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom za vlastizradu na doživotie. Prešovský eparcha bol umiestnený do väznice vo Valdiciach, neskôr ho viackrát previezli.

Jeden z jeho spoluväzňov Václav Petřík v osobnom svedectve spomínal na to, ako potupne s duchovnými vo valdickom väzení zaobchádzali. „Dozorcovi napadol ,zlepšovák‘ – zapriahnuť biskupov Gojdiča a Buzalku a kňaza Schreibera do pluhu, ktorým orali pole. Bolo to úžasné poníženie ľudskej dôstojnosti. Ťažko si predstaviť, ako mohol náš biskup Pavel, jeho slabá telesná konštrukcia, niečo také hrozné vydržať.“

Ďalšie veľké poníženie museli biskupi Gojdič, Vojtaššák a Buzalka znášať v leopoldovskej väznici, kde boli donútení pozerať sa na to, ako trestanci zhodili mariánsky stĺp.

Ani poníženie ho nedonútilo zaprieť vieru

Napriek všetkým útrapám biskup Gojdič nevyužil príležitosť dostať sa z väzenia, ktorú mu ponúkal samotný režim. Keď sedel za mrežami v pražskej Ruzyni, prišiel za ním poverenec vlády, ktorý ho uistil, že priamo z väznice pôjde do Prešova, ak bude ochotný stať sa patriarchom Pravoslávnej cirkvi v Československu.

„Bolo to pre nás dojímavé sledovať, keď nám hovoril o tejto príhode. Verne som si vedel predstaviť premiéru tohto stretnutia, keď na lákavú ponuku otec biskup s nesmiernou láskou a dobrotou, iba jemu vlastnou, sa ospravedlnil, že nemôže vyhovieť tejto požiadavke, že by to bol strašný hriech proti Bohu; že by to bola zrada na Svätom Otcovi, na svätej Cirkvi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tom čase trpeli pre vieru, ktorú im sám hlásal,“ spomínal František Ondruška v svedectve na spoluväzňa, ktorý nebol ochotný nijakým spôsobom kolaborovať so štátnou mocou.

„Vernosť Bohu, Cirkvi a Svätému Otcovi: to boli základné body celej apoštolskej činnosti Pavla Petra Gojdiča,“ konštatuje Peter Šturák.

Tajné bohoslužby pre väzňov

Biskup Gojdič zachovával vernosť svojej cirkvi aj tým, že vo väzení tajne slúžieval svätú liturgiu. Vedelo o tom iba niekoľko dôverných osôb v cele. Jednou z nich bol český kňaz Leopold Peřich, ktorý slávenie tajnej bohoslužby priblížil v svedectve:

„Svätá liturgia prebiehala tak, že každý sedel na svojej posteli a nenápadne sledoval patričné úkony. Pán biskup si sadol na stoličku, obrátil sa tvárou k stene na konci postele a modlil sa. Po chvíli vstal, prisunul si stoličku ešte bližšie k stene, kde mal zavesenú skrinku na bežné veci a potraviny. Vystúpil na stoličku, akoby chcel v skrinke niečo narovnať. Niektorí väzni vedeli, že si pripravuje obetné dary.

Namiesto chleba to bol kúsok suchej žemle a miesto vína voda, v ktorej boli rozmočené zrnká hrozienok, ktoré občas posielali príbuzní väzňov alebo ich doniesli návštevníci. Nebolo hneď zrejmé, kedy nastalo premenenie darov. Keď si však pán biskup sadol na stoličku a chvíľu sa modlil, spoluväzni si uvedomovali, že práve nastala táto chvíľa.“

Neúspešné pokusy o prepustenie

Na základe amnestie nového prezidenta republiky Antonína Zápotockého zo 4. mája 1953 Krajský súd v Bratislave zmiernil uznesením z 30. decembra 1954 Pavlovi Gojdičovi a Michalovi Buzalkovi pôvodný trest doživotného odňatia slobody na trest 25 rokov väzenia. Bez vyhlásenia a udania dôvodov bol biskup Gojdič 30. mája 1955 premiestnený do väznice v Ilave.

V decembri 1956 podal na Generálnu prokuratúru v Prahe podnet na revíziu jeho trestnej veci. Po štyroch mesiacoch dostal odpoveď z Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorej vec odstúpili z Prahy, že po preskúmaní neboli zistené dôvody na prípadné konanie o obnove. Vzápätí biskup Gojdič napísal na ÚV KSČ v Prahe žiadosť o prepustenie z výkonu trestu z dôvodu staroby a choroby, ale znova neúspešne.

Prečo sa ho režim bál prepustiť na slobodu? „Obavy štátnej moci z osobnosti biskupa Gojdiča a jeho vplyvu na duchovenstvo a veriacich boli zjavné, keď pri hodnotení akcie P komunistický predstaviteľ Zdeněk Fierlinger poukázal na určité chyby v realizácii sobora. Uviedol, že odpor organizovaný biskupom Gojdičom bol taký silný, že hrozilo stroskotanie celej akcie. Ako jediný katolícky biskup v celom Československu nebol nikdy prepustený na slobodu a musel zomrieť vo väzení. Tak veľmi sa komunisti báli, že by prepustenie biskupa Gojdiča znamenalo fiasko celej pravoslavizácie v bývalom Československu,“ poznamenáva Peter Šturák.

Posledné požehnanie na dvore väznice

Chatrná telesná stavba väzneného biskupa, jeho oči a tvár prezrádzali strašné utrpenie. Nikdy sa však nesťažoval, ani neponosoval na svojich mučiteľov. Posledné roky života strávil v Leopoldove, kam mu pri príležitosti 70. narodenín prišiel list od samotného pápeža Pia XII. V odkaze posilnil biskupa Gojdiča na duši a ubezpečil ho o tom, že Cirkev na neho nezabúda v svojich modlitbách.

Jeho zdravotný stav sa zhoršoval, v lekárskej správe z februára 1960 sa písalo o podozrení na žalúdočný vred a nádor. Vyšetrenia v Brne, kam biskupa Gojdiča poslal lekár ministerstva vnútra, to nepotvrdili, no ukázali podozrenie na rakovinu pľúc. Keďže bolesti neustupovali, bol premiestnený do nemocnice pri leopoldovskej väznici.

„Krátko pred smrťou požiadal spoluväzňov, aby ho vyviezli na väzenský dvor, aby mohol poslať požehnanie svojim milým duchovným a veriacim. Bol medzi nimi aj Vasiľ Hopko, ktorého v januári 1947 vysvätil za pomocného biskupa Prešovskej eparchie,“ približuje cirkevný historik Peter Šturák.

Podľa úradnej správy biskup Pavel Peter Gojdič zomrel 17. júla 1960 o 00.20 v deň svojich 72. narodenín. Pochovaný bol 19. júla v skorých ranných hodinách na väzenskom cintoríne v Leopoldove. Hrob označili jeho väzenským číslom 681.

V októbri 1968 boli jeho telesné pozostatky exhumované a prevezené do Prešova. Tam sú dnes uložené v sarkofágu v Katedrále sv. Jána Krstiteľa.
Pápež Ján Pavol II. biskupa Pavla Petra Gojdiča 4. novembra 2001 vyhlásil za blahoslaveného.

Úctu za pomoc židovskému obyvateľstvu počas vojny mu vyjadrila aj komisia pri pamätníku Jad Vašem, ktorá blahoslavenému biskupovi udelila čestný titul Spravodlivý medzi národmi.