S Bohom ide život ľahšie

Operný spevák Štefan Hudec sa narodil 3. februára 1941 v Handlovej v takzvanej starej kolónii. Tam prežil detstvo i mladosť.

„Boli to krásne, hoci skromné časy, mali sme blízko jazero, hory. Doma sme boli štyri deti, dvaja chlapci a dve sestry. Nosili sme tepláky, v zime mi mama natiahla po otcovi dvoje spodky, a tak sme to všelijak kombinovali.  Hračky sme si vyrábali sami,“ spomína Štefan Hudec.

„Zo starej šopy sme vytiahli drevený bicykel. Mal však len zadné koleso, nemal brzdy, lepšie povedané, takmer nič. Vynašli sme sa. Namiesto predného kolesa sme dali koliesko z fúrika a s pasiou sme sa vozili.

Predtým, ako sme išli do kostola, mama nás vždy poriadne ,vydrhla' a vyobliekala. Boli sme chudobní, ale šťastní,“ pokračuje v rozprávaní o detských radostiach vynikajúci barytonista.

Najskôr banský elektrikár

Na mieste je otázka, či už skôr premýšľal o kariére operného speváka. Štefan Hudec vysvetľuje súvislosti: „V škole pri skúšaní zo spevu mi učiteľka hovorila: ,Števo, ty nespievaj, my vieme, že vieš výborne.‘ Ale keďže som sa aj ja chcel predviesť, bol som preto trochu nahnevaný.“

Jeho otec pracoval v bani a istota stabilného zamestnania nasmerovala aj mladého Štefana na banské učilište. „Tam som sa naučil hrať na trúbke, založil som malú kapelu, hrával v dychovke. V septembri na deň baníkov pri vystúpení s približne stočlenným zborom pri závodnom klube  som zaspieval pieseň Išiel Macek do Malaciek.

Po vystúpení prišiel doktor Hajdu zo závodného klubu a povedal mi: ‚Chlapče, ty musíš spievať.‘ V Handlovej bol skvelý banícky orchester a ja som s ním začal spievať.“

Baletný choreograf Zdenko Hornung ho vzal k profesorovi Imrichovi Godinovi (1907 – 1979), známemu tenoristovi, opernému spevákovi a pedagógovi, na preskúšanie. On, ale i ďalší odborníci odporúčali štúdium na konzervatóriu.

Rozhodla sestra

„Po absolvovaní učilišťa som začal pracovať a slušne zarábať. Už som si kreslil auto Spartak, po ktorom som veľmi túžil. Mama sa aj pýtala, čo bude s tým autom, no moja sestra prišla a rázne povedala: ,Žiadne auto, on musí ešte do školy,'“ vysvetľuje Štefan Hudec pozadie rozhodnutia.

V roku 1959 išiel na skúšky na konzervatórium. Komisii zaspieval svoje dve obľúbené ľudové piesne Keď mi srdce choré a Hej, kamaráti moji, tu ma nenechajte.

V mladíckej neskúsenosti však chcel všetko naraz. Veď keď už bol v Bratislave, nemohol si dať ujsť možnosť spievať aj v rozhlase.

„Z prijímacích skúšok som odišiel predčasne, lebo som chcel vybaviť aj rozhlas. Netušil som, že ma ešte majú skúšať z teórie či hry na klavíri. Upaľoval som do štátneho rozhlasu. Chcel som sa tam niekomu ukázať a zaspievať. Žiaľ, prišiel som neskoro.

Vrátnik ma odzbrojil: ,Chlapče, teraz tu už nie je nikto, mal si prísť doobeda.‘ Taxikár ma vzal od Manderláku a ako chlapec z vidieka som mu aj dobre zaplatil,“ usmieva sa Štefan Hudec. A hoci vtedy skúšky urobil len zo spevu, stačilo to, aby ho prijali na operný spev. 

Študentské časy

S úsmevom si spomína na prvú cestu električkou. Nastúpil a chytil sa remeňov, ktorými cengali sprievodcovia. Myslel, že sú na držanie. Začalo to trieskať, búchať. Bratislavčania sa schuti smiali. Nakoniec mu ukázali, čoho sa má chytiť.

„Študentské časy v Bratislave boli nádherné. Mali sme internát v kláštore na Špitálskej ulici. Mama mi vravievala: ,Keď budeš v Bratislave, nikde sa nepristavuj, zo školy choď vždy rovno na internát, lebo ťa vezmú žandári.‘ Spočiatku som tak robil a kamaráti sa čudovali, kam stále utekám.

Postupne som sa začal osmeľovať. Chcel som pôsobiť aj v Lúčnici, ale profesorka Žuravlevová, ktorá ma viedla, mi to nedovolila. V zmysle: keď si operný spevák, je dôležité naplno sa venovať len opernému spevu. Rád som spieval takmer všetky dostupné žánre - opery, operety, muzikály,“ pridáva ďalšie spomienky.

Vo štvrtom ročníku konzervatória robil prijímacie skúšky na Vysokú školu múzických umení. V skúšobnej komisii bol aj známy hudobný skladateľ a dirigent Tibor Frešo (1918 – 1987), ktorý ho odporučil do opery. Znovu však „zakročila“ jeho profesorka: „Si mladý, dokonči si riadne školu a až potom.“ Konzervatórium ukončil v roku 1965.

VÚS a začiatky v divadle

V piatom ročníku sa stal členom Vojenského umeleckého súboru. „Musel som narukovať, a keďže som nemal vysokú školu, čakali ma celé dva roky. Zostal som v ňom takmer osem rokov a v rokoch 1966 až 1971 som bol jeho sólistom.

Účinkovanie v súbore ma posmelilo vo vystupovaní. Pripravoval som repertoár: Onegin, Papageno v Čarovnej flaute, Valentín vo Faustovi, no pre vojakov to nebolo pravé orechové.

Oni si pýtali veselé veci, a tak sme stavili na muzikálové kúsky, operety, ľudové piesne. Prešli sme republiku krížom-krážom, dostupné vojenské útvary a popritom sme vystupovali pre širokú verejnosť.“

Medzitým sa mu naskytla príležitosť ísť na konkurz do opery. Fenomenálny hudobník a dirigent Zdeněk Košler (1928 – 1995), ktorý bol v rokoch 1971 – 1976 šéfdirigentom Slovenského národného divadla v Bratislave, ho prijal do opery.

Štefan Hudec debutoval v roku 1972 v postave Eugena Onegina a popritom sa mu ušli aj menšie roly. Samotný Onegin je veľmi ťažký part. Na otázku, ako dlho sa na túto úlohu pripravoval, bez zveličovania hovorí:

„Asi celý život. Mňa Onegin vždy fascinoval. Opakovane som chodieval na predstavenia do opery. V tom čase spievali vynikajúci tenor Gustáv Papp a barytonista Bohuš Hanák.“

Príprava na titulnú postavu v opere mu trvala aj pol roka. Čo pritom robí operný spevák?

„Najprv si scenár komplexne naštuduje. Opakovane si prechádza celý text a začne chodiť na individuálne, neskôr na ansámblové korepetície, kde je prítomný aj dirigent. Až potom sa ide na javisko. Na ňom sa pripravuje podľa náročnosti jeden až dva mesiace.“

V úlohe Lenského z Čajkovského Eugena Onegina vystupoval Andrej Kucharský. „Toho som zastrelil ako prvého,“ s úsmevom dodáva majster Štefan Hudec. Prišli aj ďalšie skvelé roly.

S nadšením opisuje: „Miloval som rytiera Valentína v opere Faust a Margaréta (1975). Najmä krásnu modlitbu, kde sa modlí za svoju sestru, aby ju Pán Boh ochraňoval, lebo on ide chrániť vlasť.

Ťažko mi je povedať, ktorá z postáv je moja najobľúbenejšia. Eugen Onegin je noblesná rola a cítil som sa v nej veľmi dobre. Aj zo strany kritiky som bol pozitívne hodnotený.“   

Duchovný život a rezbársky talent

Ukázalo sa, že pre Štefana Hudeca bola viera po celý život zásadná: „Viera pre mňa znamená všetko. V zmysle, že čokoľvek na svete vnímam, pochádza od Boha. Čo ma obklopuje: prostredie, ľudia, to, čo chytím pri práci do ruky.

Na okne mám krásnu Pietu od oravského rezbára. Ráno sa pri nej zastavím a pomodlím. Tak začínam deň. Moja viera má pôvod v kresťanskej rodine, z ktorej pochádzam. Otec bol kostolník v Handlovej, mama prala liturgické oblečenie.

Otec bol veľmi pokojný človek, mama zase ráznejšia, a tak sa dopĺňali. Ona to riadila, on bol zase prístav. Počas štúdia na konzervatóriu som pravidelne chodieval na svätú spoveď do Blumentálu. V tom čase tam pôsobil dnes emeritný arcibiskup Ján Sokol, s ktorým ma dodnes viaže priateľstvo.“

V každom prípade za svoje nadanie z pohľadu genofondu Štefan Hudec vďačí obom rodičom, ktorí obaja dobre spievali.

Ešte jedna láska z detstva sprevádza Štefana Hudeca celý život. Je ňou rezbárstvo. „Na Vianoce som dostal koníka Sivka. Veľmi sa mi páčil. No chcel som ďalšieho, a tak som začal vyrezávať koníky, vozíky a predával som ich za pár drobných.

Ale musím priznať, že aj pušky, samopaly, lebo vtedy bol chlapčenským hrdinom vojak - partizán. Neskôr u mňa rezbárstvo nejako utíchlo. Prišli iné rodinné i pracovné povinnosti. Až do času, keď už som bol v divadle. Do práce prišiel autom kolega - terchovský muzikant Viliam Meško.

V kufri mal rôzne drevené plastiky, ktoré sa mi zapáčili.“ Neskôr sa u neho priúčal rezbárstvu. Postupne začal vyrezávať korpusy Kristovho tela. Tiež piety i betlehemy, ale aj ľudové postavy fujaristov či zbojníkov,. Najradšej opracováva lipové drevo.

Korpus v Slávičom údolí

„Moja kolegyňa - národná umelkyňa, operná speváčka Oľga Hanáková (1926 - 1990) sa počas života často modlievala i učila roly pod krásnou čerešňou. Keď zomrela, strom o pol roka roka vyschol. Jej manžel ma poprosil, či by sa z dreva nedalo niečo vyrobiť.

Ja som v kmeni uvidel obraz trpiaceho Krista. A tak jej obľúbený strom symbolicky zostal s ňou aj na mieste jej posledného odpočinku v Slávičom údolí.“ Na reliéfe Ježiša na kríži pracoval sám. Bolo to namáhavé, predsa len išlo o väčší kmeň; musel ho prevrátiť, odstrániť vrchnú i spodnú kôru, aby sa dostal k čistému drevu.

Veľa jeho drevených plastík majú kolegovia, operní speváci, ale i činoherci. „Rezbárstvo mi dáva potešenie a pokoj. Keď si niekto u mňa objedná napríklad korpus, nenútene na toho človeka myslím.

Akoby som ho myšlienkami spájal s Ježišom, ktorého sa z dreva snažím vyformovať. I počas minulého režimu ľudia chceli tieto plastiky a oslovovali ma: ,Štefan, urob mi korpus.‘ A tak som celému vedeniu divadla postupne vyrezával Ježiša – jeho telo.“ 

Za všetko patrí vďaka Bohu 

Na divadelných doskách opernej scény pôsobil približne 18 rokov. „Keď som začal mať problémy so srdcom; a neskôr po operácii nebolo to už ono. V Barbierovi zo Sevilly som predsa len musel ,lietať‘ hore-dolu a už mi to bolo zaťažko.

Rozhodol som sa preto naplno venovať iba pedagogickej činnosti na konzervatóriu. Dalo mi to skutočne veľa. Samotní žiaci mi pomáhali vyprofilovať sa na ceste pedagóga. Poznával som ich charaktery, naučili ma, ako ich chápať, vyberať z nich to najlepšie po umeleckej aj ľudskej stránke.

V Bukovine pri Novej Bani, kde som si chcel užívať penziu, ma navštívil priateľ Vladimír Gális zo Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša. Dal som sa znovu nahovoriť. Učil som operný spev aj hercov. Súkromne som však mal aj 50-ročných adeptov na spev.“

Ako prežíva všedné dni muž so „zlatom v hrdle“? „Niekedy som vstával o piatej, v súčasnosti o hodinu neskôr. Pomodlím sa, naraňajkujem a idem do dielne, kde trávim veľkú časť dňa. Robím až do obeda s krátkou prestávkou na kávu. Poobede sa k práci vrátim až do večera.“

Aby sa z dieťaťa stal dobrý spevák, potrebuje disponovať darmi od Pána Boha. „Malo by mať hlas i talent. To zistíte hneď po prvom preskúšaní. Ak je u dieťaťa len štipka hlasu, dá sa na tom pracovať. Keď nie, je to horšie. Hudobný sluch je nevyhnutný. Ak chýba, neodporúčam venovať sa spevu, lebo to skôr bude trápenie.

V súčasnosti pri interpretácii piesní absentuje pevný - svieži hlas. Keď sa pozriete na mladých spevákov, mikrofón majú takmer v hrdle, pretože inak by ste ich asi nepočuli. Dnešná technika dokáže naozaj divy,“ zamýšľa sa vynikajúci barytonista.

„Z vďačnosti k Pánu Bohu by som rád odovzdal odkaz, ako vždy hovorievala moja mama: ,S Pánom Bohom!‘ Nie v zmysle lúčenia, ale ako súčasť nášho každodenného namáhania. Byť po celý život až do smrti s Ježišom. A vtedy sa človeku ľahšie žije.

Pokojnejšie sa prežíva chudoba i ťažkosti. S Pánom Bohom je to vždy dobré. Nebojte sa. Odporúčam to každému. Hoci nie každý tomu porozumie. Viacerí však vieme, čo nám dáva viera a kresťanstvo.“