Slovenský biskup našiel v Azerbajdžane druhý domov

Príchod do Azerbajdžanu nebol pre rodáka z Chorvátskeho Grobu jednoduchý. „Mal som 54 rokov a človek v tom veku už skôr zúročuje čo vybudoval. Tam som prišiel ako školáčik a začínal som od začiatku.

Začínalo sa tam stavať pri kostole pastoračné centrum, neskôr sme pripravovali návštevu Svätého Otca.“ 
Pre geografickú aj kultúrnu inakosť bolo pre neho veľa vecí nových.

Najťažšie však bolo rozhodovať o záležitostiach, ktorým nerozumel. „Prišiel som do situácie, že treba začať pripravovať stavebné povolenia na výstavbu pastoračného centra a nevedel som na koho sa obrátiť.

Miestni ľudia sú srdeční, úslužní, ochotní a cudzincov so záujmom vítajú. V ich chápaní pohostinnosti sa nepatrí niekoho odmietnuť. Práve preto aj bežní ľudia radšej povedia nepresnú informáciu ako žiadnu. Považujú za väčšie zlo nedať človeku informáciu, ako mu dať zlú,“ hovorí o mentalite Azerbajdžancov Vladimír Fekete. 

Sekularizovaný islam

Najpočetnejším náboženstvom v tejto kaukazskej krajine je islam. Podľa apoštolského prefekta v Azerbajdžane je však umiernený, sekulárny a tolerantný voči ostatným.

S radikálnym islamom či protikresťanskými útokmi sa nestretol. Vysvetľuje si to aj historickými okolnosťami. Hoci má Azerbajdžan moslimské korene, takmer dvesto rokov bol pod nadvládou Ruska a počas komunistického režimu nastala ateizácia. „Na začiatku ma prekvapovalo, že viacerí mi hovorili‚ som Azerbajdžanec, mal by som byť moslimom, ale veľmi neviem čo to znamená.‘“ 

Komunita katolíkov pomaly rastie

Ako kresťan s moslimami problémy nikdy nemal. Koncom 90. rokov minulého storočia vláda dovolila, aby do krajiny prišiel katolícky kňaz, ktorý by sa venoval najmä cudzincom, „lebo vraj u nich katolíkov niet.

Čo však celkom nebola pravda, pretože tam bola kvitnúca 10-tisícová farnosť ešte na začiatku 20. storočia. Lenže potom prišli komunisti, kostoly zbúrali a posledného kňaza Štefana Demurova zastrelili v roku 1938. Aj v Baku sme mali krásny kostol, ktorý zbúrali. Katolícka cirkev tam bola, aj keď len malá, ale po týchto zmenách ich tam ostalo ešte menej.“ 

V Baku najprv tri roky pôsobil poľský kňaz Jerzy Pilus, od roku 2000 bol Azerbajdžan zverený slovenským saleziánom. „Postupne sa činnosť vyvíjala, slúžime hlavne zahraničným katolíkom, aby mali možnosť duchovného života, sväté omše, sviatosti.

Okrem toho sa podarilo objaviť zvyšky starej komunity a pokrstiť aj niekoľko sto miestnych Azerbajdžancov, takže je tam aj zárodok miestnej cirkvi. Momentálne máme kontakt asi s 800 katolíkmi.“ Väčšinu z nich tvoria cudzinci, ktorí v krajine pracujú.

Do katolíckeho chrámu chodia aj moslimky

Azerbajdžanci, tak ako väčšina moslimov, majú podľa slovenského biskupa Vladimíra Feketeho k Panne Márii pozitívny vzťah. „Hoci ju nepovažujú za Božiu Rodičku a mariánske sviatky nepoznajú, ctia si ju ako matku proroka Ježiša, Bohom vyvolenú pannu.

Do jediného katolíckeho chrámu v krajine – Kostola Nepoškvrneného počatia Panny Márie nechodia len katolíci, ale aj mnohé veriace moslimky. K Panne Márii sa utiekajú najmä ženy, ktoré čakajú narodenia dieťaťa.“ 

Vzťahy s ostatnými náboženstvami a ich predstaviteľmi majú veľmi dobré. Saleziánsky biskup hovorí, že „vláda predstavuje Azerbajdžan svetu ako krajinu, kde je síce väčšina moslimov, propagujú však model tolerancie a náboženského dialógu. Etnické či náboženské menšiny majú v krajine svoje miesto.

S predstaviteľmi islamu, židovskej komunity či Ruskej pravoslávnej cirkvi sme taký štvorlístok – predstavitelia tolerantnosti. Hlava moslimov v krajine šejk Allahšukur Pašazade je dobrý človek, aj keď sa staval kostol, prispel na jeho výstavbu, vždy vedel poradiť a pomôcť. Na Kaukaze sa väčšina vecí rieši osobnými vzťahmi.“

Smerovaniu Európy nerozumejú

Azerbajdžanci sú svojou moslimskou tradíciou a vzdialenosťou od Európy konzervatívnejší. Vladimír Fekete vysvetľuje, že mnohým veciam, ktoré sa dejú v Európe, nerozumejú.

„Myslia si, že homosexuálne manželstvá a gender ideológia sú dielom a učením Katolíckej cirkvi, keďže Európu stále vnímajú ako katolícku. Nevnímajú to pozitívne a aj Korán im hovorí, že je to hriech. Tradične je k novodobým tendenciám, ktoré sa objavujú v Európe negatívny postoj.“ 

Na rozdiel od Európy, s natalitou problém nemajú. „Rodina je tam stále početná, deti sú pre Azerbajdžancov požehnaním, osobitne chlapci. V deťoch vidia znak Božieho požehnania.“ Hoci ich najmä v mestách trápi pomaly vzrastajúca rozvodovosť, väčšina spoločnosti je nastavená voči manželstvu a deťom pozitívne. „Mesto je plné malých detí, stále ich pribúda, za posledných desať rokov, pribudlo asi milión ľudí.“

Keď sa azerbajdžanský ‚starší brat‘ - Turecko snažilo dostať do Európskej únie, chceli tam ísť aj oni. „Nesúhlasia však so súčasným smerovaním Európy, ktorá presadzuje protispoločenské a protirodinné hodnoty. Radšej od takej spoločnosti dávajú ruky preč.“   

O interrupciách sa verejne nehovorí

Apoštolský prefekt oceňuje snahu slovenských prolife aktivistov. Aj v Azerbajdžane sa snažia rozširovať hnutia podporujúce život. „O interrupciách sa nediskutuje tak živo a otvorene ako na Slovensku, na štátnej úrovni je to ešte trochu tabu. Problém s potratmi tam ale je. Vlani sa v tejto desať miliónovej krajine vykonalo okolo 20 000 potratov“, objasňuje Vladimír Fekete.

Verejné diskusie, pochody za život či prolife aktivity podľa neho majú zmysel. „Žijeme v mediálnej dobe a aj keď mainstreamové médiá možno Národnému pochodu za život nevenujú veľkú pozornosť, je to informácia, ktorá v mediálnom priestore zaznie.

Dať ľuďom príležitosť a možnosť sa stretnúť, kde už svojou prítomnosťou podporujeme a vyzdvihujeme nejakú hodnotu, má určite význam a stojí to za to“, dodáva slovenský biskup pôsobiaci v Azerbajdžane.