Srdcom stál pri Bohu, ale nohami pevne na zemi
Už je to päť rokov, čo do domu Pánovho odišiel kardinál Ján Chryzostom Korec. Jednu z najväčších postáv moderných dejín Slovenska i Cirkvi si pripomíname prostredníctvom spomienok riaditeľa Spolku svätého Vojtecha Ivana Šulíka, ktorý bol kardinálovým susedom po odchode do dôchodku, a Jozefa Sedláka, ktorý fotografiou dokumentoval posledných 25 rokov života Jána Chryzostoma Korca.
Ivan Šulík prijal kňazskú vysviacku z rúk kardinála Korca v júni 1996. Snímka: archív Ivana Šulíka
Jedným z tých, ktorí s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom udržiavali úzke kontakty aj po odchode z biskupského úradu, bol Ivan Šulík. S otcom kardinálom sa osobne poznal už od svojho prijímacieho pohovoru do nitrianskeho seminára v roku 1990.
„Na prijímacie skúšky som išiel ešte počas vojenskej služby. Na osobnom pohovore sme sa dlho rozprávali o mnohých veciach. Vždy sa zaujímal o konkrétny život človeka. Keď zistil, že som na vojne, pýtal sa ma, ako revolúcia prebiehala v kasárňach. Pri tej príležitosti mi daroval knihu Kristov kňaz, ktorú vydal ako samizdat, a napísal mi do nej pekné osobné venovanie,“ približuje Ivan Šulík svoje prvé kontakty s kardinálom Korcom.
Ten ho po prvom ročníku v seminári poslal na štúdia do Ríma, kde sa ich vzťahy ešte viac utužili.
„V roku 1991 bol totiž Ján Chryzostom Korec vymenovaný za kardinála a s tým boli spojené rôzne povinnosti na kongregáciách v Ríme. Do Večného mesta preto prichádzal pravidelne. Navštevoval ma v kolégiu Capranica, kde som býval.
Predsedal tam viacerým svätým omšiam, chodili sme na prechádzky po Ríme, pri ktorých sme sa dlho rozprávali. Človek veľa od neho načerpal,“ hovorí súčasný riaditeľ Spolku svätého Vojtecha.
Dar k vysviacke
Ivana Šulíka za kňaza vysvätil práve kardinál Korec, ktorý mu pred vysviackou chcel dať nejaký dar.
„Povedal som mu, že nič materiálne nepotrebujem. Ale s vedomím, že sa máme radi a boli sme k sebe úprimní, som mu navrhol ako dar to, že si navzájom budeme vždy hovoriť pravdu a na rovinu. On mne a ja jemu. ň
Predsa len človeku v jeho postavení ľudia ťahali popod nos kadejaké medové motúzy. Toto sme vždy dodržali,“ spomína na netradičný, no o to vzácnejší dar k vysviacke.
Susedia
Po odchode z biskupského úradu sa kardinál Korec presťahoval do rezidencie pod Nitrianskym hradom. S Ivanom Šulíkom sa stali susedmi a ich kontakty sa tak ešte zintenzívnili.
„Často sme sa navštevovali. Prichádzal on ku mne, ja zasa k nemu. Rád spomínam na svoje 15. výročie kňazstva. Pozval ma k sebe, slávili sme spolu svätú omšu a potom sme mali obed, ktorý on pripravil.
Samozrejme, pomáhala mu s tým jeho pomocníčka Fanka. No dal si záležať. On mal zrovna vtedy tiež 20. výročie menovania za kardinála, tak sme obe príležitosti oslávili pri oltári aj pri stole.“
Kardinálovu blízkosť a ľudskosť Ivan Šulík cítil aj v ťažkých momentoch. „Keď mi zomrela mama a potom i otec, hneď mi volal. Vždy sa zaujímal o rodinu a bol veľmi účastný v každom okamihu. Človeka sa zakaždým snažil vnímať naplno.“
Otca kardinála radi navštevovali aj talianski kamaráti jeho suseda.
„I on ich mal rád. Niekedy spolu viedli dlhé maratóny rozhovorov, aj 5-6 hodín. Keď sa ho opýtali, čo považuje pre kňaza súčasnosti za najdôležitejšie, dlho sa zamýšľal. Nakoniec povedal: aby kňazi, ale aj biskupi boli dnes skutočne veriaci,“ spomína Ivan Šulík s tým, že v podaní kardinála Korca to nebola žiadna lacná formula.
„Mal totiž triezve názory na život, Cirkev, spoločnosť. Bol to naozaj človek, ktorý srdcom, dušou stál pri Bohu, ale nohami pevne na zemi. Bol človekom veľmi reálnym, konkrétnym, ale i hlboko duchovným. Bol to proste jezuita so všetkým, čo k tomu patrí,“ dodáva.
Dokumentovanie prechodu z podzemia na slobodu
Jozef Sedlák za totalitného režimu spolupracoval ako fotograf s viacerými rehoľnými spoločenstvami, ktoré v tom čase pôsobili tajne. Medzi inými aj s jezuitmi Petrom Tibenským a Karolom Ďurčekom, prostredníctvom ktorých sa stretával i s Jánom Chryzostomom Korcom.
„Väčšinou šlo o dokumentovanie zdevastovaných kláštorov, reprodukovanie a rozmnožovanie náboženskej literatúry, dokumentovanie skrytého života tajnej Cirkvi,“ približuje Jozef Sedlák svoje počiatočné fotografické kontakty s biskupom Korcom.
Ich vzťahy neoslabli ani po páde totality. Bol oslovený fotografovať uvedenie Jána Chryzostoma Korca do funkcie diecézneho biskupa v roku 1990. Na slávnosť, ktorá sa konala na kalvárii v Nitre, Jozef Sedlák prišiel už v predstihu a pri fotografovaní sa pohyboval medzi vysokou cirkevnou hierarchiou.
„Bola to zaujímavá situácia, náročná na adaptáciu: prechod z fotografovania skrytej, tajnej Cirkvi – čo bola v čase totality protištátna činnosť – k prirodzenej situácii dokumentovania náboženských aktivít vo verejnom priestore. Otec kardinál ma napriek protokolu evidoval a povzbudzoval žartovaním.
Mnohokrát som však musel vysvetľovať iným cirkevným hodnostárom, prečo fotografujem zákulisie a skryté kontexty ceremónie pred samotnou introdukciou Jána Chryzostoma Korca za nitrianskeho biskupa.
Bola to nečakaná zmena a hlboký zážitok pozorovať a fotografovať otca kardinála, ako prežíval túto premenu z pozície disidenta na oficiálnu funkciu biskupa,“ spomína Jozef Sedlák.
Celú slávnosť dokumentoval na čiernobiely film, pohyboval sa slobodne po celom priestore, aby novému nitrianskemu biskupovi mohol odovzdať čo najkomplexnejší materiál.
Fotografia ich zblížila
Hoci nebol oficiálnym fotografom kardinála Korca, pri dôležitých udalostiach jeho objektív nechýbal. Dokumentoval výročie sviečkovej demonštrácie v Bratislave, návštevu Matky Terezy v Nitre, stretnutia diecéznych kňazov na Zelený štvrtok v Nitre, prezentovanie kníh Jána Chryzostoma Korca, jeho životné jubileá, odovzdávanie ocenení či samotné menovanie za kardinála.
Túto službu fotografa ukončila až smrť a pohreb otca kardinála v nitrianskej katedrále v roku 2015.
„Bol to 25-ročný vzťah a dialóg prostredníctvom média fotografie, na ktorý sa nedá zabudnúť," približuje Jozef Sedlák.
Asi najviac ich zblížili návštevy a fotografovanie, keď bol kardinál Korec na dôchodku.
„Pre mňa to bola príležitosť interpretovať ho v civilnejšej polohe. Raz som si pri fotografovaní ľahol v pracovni na zem, otec kardinál počkal, aby som zachytil to, čo potrebujem, a potom s úsmevom podotkol, že som bol prvý človek, ktorý si v jeho prítomnosti v pracovni ľahol na zem.“
Vzácne snímky
Ktoré fotografie s kardinálom Korcom radí k tým vzácnejším?
„Veľmi si cením celý obrazový archív kardinála Jána Chryzostoma Korca vytvorený počas 25 rokov. Osobitne si spomínam na dve fotografie, ktoré symbolicky vyjadrujú obidve obdobia jeho života. Prvá bola nafotografovaná v jeho pracovni v rezidencii v Nitre, kde mal prenesený originál nábytok z petržalského bytu.
Je to záber tváre otca kardinála cez umelohmotnú trubicu, ktorú používal v rokoch neslobody na rozhovory s návštevami. Bola to praktická a funkčná prevencia pred odpočúvaním.
Tento artefakt z totality bol súčasťou mobiliára pracovne a pripadalo mi veľmi symbolické zaznamenať otca kardinála s týmto prístrojom v netradičnom geste – ako sa díva cez trubicu ,ďalekohľadom‘ za horizont dočasnosti totalitných politických systémov.“
Na druhom cenenom zábere je kardinál Korec zachytený ako oficiálny nitriansky biskup pri slávení Eucharistie.
„Momentka dvíhania hostie vznikla s dovolením otca kardinála, pretože som musel zaujať pozíciu fotografa v priamej kompozícii na os v blízkosti obetného oltára,“ vysvetľuje Jozef Sedlák. Vlastnú fotografiu s kardinálom Korcom však nemá – berie to ako údel fotografa, ktorý stojí na opačnej strane objektívu.
Zásadový i spontánny
Podobne ako Ivan Šulík aj Jozef Sedlák poznamenáva, že kardinál Korec ostával napriek svojmu postaveniu človekom s nohami na zemi.
„Otec kardinál ako sa vedel za pravdu zasadiť, niekedy až spravodlivo rozčúliť, tak sa vedel prirodzene uvoľniť, žartovať a spontánne sa smiať ako človek. V diskusiách vyžaroval rozhodnosť, ale aj jemnosť osobnosti.
Do pamäti sa mi vryla veta: ,Ako som si za komunizmu nedal predpisovať, čo mám hovoriť, rovnako ani za demokracie nedovolím, aby mi niekto predpisoval, čo mám hovoriť.‘“
A aký odkaz môže podľa Jozefa Sedláka dať život Jána Chryzostoma Korca súčasnej spoločnosti?
„Veľké osobnosti sa v osobnom kontakte prejavujú tým, že sú schopné koncentrovať sa, vypočuť vás a chápať. Otec kardinál bol takou osobnosťou, vedel vo svojej prirodzenosti a autenticite človeka nielen vypočuť, ale hľadať a pochopiť.
Možno aj preto, lebo bol kedysi sám robotníkom, opravoval výťahy. Možno preto, lebo bol jedným z mnohých politických väzňov, ktorí žili a pracovali v ťaživých existenciálnych podmienkach.“
Diecézu zanechal duchovne i materiálne bohatšiu
Oslovili sme aj nástupcu kardinála Korca v úrade nitrianskeho biskupa Viliama Judáka. Ten bol vymenovaný do čela Nitrianskej diecézy v roku 2005. Za biskupa ho 16. júla vysvätil práve jeho predchodca.
Meno tajne vysväteného biskupa Jána Chryzostoma Korca – biskupa v montérkach – Viliam Judák spoznal ako seminarista aj prostredníctvom jeho kníh, ktoré vychádzali samizdatovou formou. K prvému kontaktu, i keď nie priamemu, došlo, keď súčasný nitriansky biskup pôsobil ako kaplán v meste pod Zoborom.
„Na Prvú pôstnu nedeľu v roku 1986 som v rámci homílie hovoril o pôstnom poriadku, ktorý platí na Slovensku, a usiloval som sa ho priblížiť veriacim. Na svätej omši bol prítomný aj vtedy ešte tajný biskup Korec, no ja som o tom nevedel.
V týždni mi po terajšom vojenskom ordinárovi Františkovi Rábekovi poslal svoju knihu s odkazom, že sa mu moja homília páčila. Veľmi ma to povzbudilo. K osobnému stretnutiu s ním prišlo, až keď som pôsobil ako správca farnosti v Drietome, kde bol v máji 1990 vysluhovať sviatosť birmovania.“
Súčasný nitriansky biskup je svojmu predchodcovi za veľa vďačný.
„Predovšetkým za dôveru, ktorú mi preukazoval, keď ma ustanovil do služby prefekta a rektora kňazského seminára a napokon označil za svojho nástupcu.“ O dianie v diecéze sa život zaujímal aj na odpočinku. „Nikdy však nezasahoval do jej riadenia,“ poznamenáva Viliam Judák.
S kardinálom Korcom sa po jeho odchode do dôchodku pravidelne stretávali a spoločne slávili svätú omšu. „Vždy potom nasledovali chvíle rozhovoru, v ktorých bolo vidieť, že žije s miestnou i všeobecnou Cirkvou, ktorej bol verným synom a mal ju zo srdca rád,“ hovorí biskup Judák.
Osobnosť Cirkvi
Súčasný nitriansky biskup konštatuje, že po pätnásťročnom účinkovaní v úrade biskupa mu kardinál Korec zanechal Nitriansku diecézu stabilizovanú, odvážnejšiu, slobodnejšiu, mladšiu, ba i duchovne i materiálne bohatšiu.
Bohatstvo však Ján Chryzostom Korec zanechal aj v histórii celej Cirkvi na Slovensku.
„Počas komunistického útlaku, keď všetky úsilia štátnej politiky obmedziť činnosť Cirkvi smerovali k jej zámernej likvidácii, celé jeho úsilie smerovalo k dosiahnutiu slobodného pôsobenia Cirkvi a k oslobodeniu človeka vôbec,“ pripomína súčasný nitriansky biskup.
Ako podotýka, na tejto životnej ceste jeho predchodcu prebiehali vážne spoločenské metamorfózy. „Tie mali v jeho prípade dôsledky v osobnej i spoločenskej sfére.
Napríklad v podobe znemožnenia rehoľnej formácie vtedajším režimom, hrubým zastrašovaním, špicľovaním, odsúdením a v mnohých ďalších podobách, o ktorých vie azda len všemohúci Boh. Ani to však Jána Chryzostoma Korca nepokorilo, čo svedčí o jeho vernosti a vnútornej sile.“
Slobodná voľba aj v neslobode
Na to, čo môže súčasná spoločnosť čerpať z odkazu kardinála Korca, Viliam Judák odpovedá:
„Celá ľudská, kňazská, strastiplná, pracovitá, heroická životná cesta otca kardinála je svedectvom o tom, čím môže byť človek vo svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia.
Je potrebné, aby sme sa učili z jeho prebohatej životnej skúsenosti, utrpenia, súdov a väzenia, múdrosti, statočnosti, viery v Boha, ľudskej blízkosti, vzdelanosti, jeho literatúry, dejín, teológie, filozofie, najmä otvorenosti a tolerantnej, inteligentnej a kultúrnej slovenskosti.“
Dodáva želanie, aby živé svedectvo viery kardinála Jána Chryzostoma Korca prinieslo bohaté ovocie aj v živote dnešnej Cirkvi na Slovensku.