Šťastný je tam, kde je potrebný

Absolvent žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku počas vysokoškolských štúdií ani len nesníval, že raz bude žiť v Karibiku. A že bude kňaz, misionár a rehoľník súčasne.

Bohu povedal áno

„Bol som formálne členom Katolíckej cirkvi, ale vieru som nežil. Síce som aj v detstve miništroval, ale potom som to zanechal. Dokonca som mal blízko k hnutiu New Age,“ spomína Michal. Život sa mu zmenil, keď ho spolužiak Michal Lipiak, animátor misijných prázdnin, zobral na Veľkonočné trojdnie do Nitry.

Tam prvýkrát zažil spoločenstvo mladých veriacich a niečo sa v ňom pohlo. Ale na zmenu života ešte nebol pripravený. Tá prišla o dva roky neskôr, keď ho ten istý spolužiak pozval stráviť Veľkú noc v Nitre-Kalvárii.

„Ani neviem, prečo som súhlasil. Šiel som, zúčastnil sa na krížovej ceste mestom a po nej som vstúpil do kostolíka na tamojšej kalvárii. V ňom som mal mystický zážitok. Počas niekoľkých sekúnd som zažil úžasný rozhovor s Bohom. Bolo to veľmi silné, ťažko to viem opísať slovami. Na všetko som mu odpovedal áno. Dodnes z toho žijem. Okrem iného som v tom zážitku vnímal pozvanie na službu na Kube,“ spomína na začiatky svojho povolania páter Michal.

Slovenský verbista počas vianočného stretnutia miestneho biskupa s mladými. Snímka: archív Michala Vrtáka

Do Mexika a na Kubu

Po noviciáte a rehoľných sľuboch začal štúdium teológie. Počas neho si vyskúšal misie v Mexiku, kde pobudol dva roky. Pred doživotnými sľubmi si verbisti píšu zoznam krajín, v ktorých chcú ponúknuť svoje misionárske úsilie, a z nich im generálny predstavený vyberie tú, ktorá sa stane jeho misijným určením.

Michal si napísal Čile, Austráliu a Karibik. V Karibiku pôsobia verbisti v troch rôznych provinciách: USA, Centrálna Amerika, Mexiko a patrí sem aj Kuba. Po kňazskej vysviacke v roku 2017 odišiel práve na Kubu.

Po začiatočnom pôsobení vo farnostiach v Yare či v Havane je jeho službou práca v biblickom apoštoláte. Popritom vypomáha vo farnosti. Hoci ľudí do kostolov prichádza málo, vo farnosti žije niekoľko desiatok tisíc obyvateľov. Ich presný počet vraj nevie nikto.

Na dvere im s prosbou o pomoc denne klopú ľudia, ktorých nikdy nevideli. Hoci by malo byť hlavnou náplňou slúžiť sväté omše, pripravovať biblické prednášky, vysluhovať krst a iné sviatosti, často treba najprv začať s niečím celkom iným.

Páter Michal i ďalší verbisti na Kube pomáhajú riešiť najmä praktické veci, ktoré sa týkajú bežných, svetských potrieb. Jedla, šatstva, liekov či hygienických potrieb najmä pre starších ľudí.

Nedostatok všetkého

„Na Kube vládne hlboký komunizmus. Viera je tam oficiálne povolená a zakotvená v ústave od roku 1992, avšak skutočnosť je veľakrát iná,“ opisuje súčasný stav páter Michal. Kňazov i laikov, ktorí im pomáhajú, je žalostne málo.

Vždy sa nájdu sliediči a donášači, pred ktorými sa musia mať na pozore. Spomedzi oficiálneho počtu jedenásť miliónov obyvateľov je iba desať percent praktizujúcich katolíkov.

Na život na Kube sa páter Michal postupne adaptuje. Celkom sa naň však zvyknúť nedá. „Nič tu poriadne nefunguje, logika vo veciach sa nedá ani spomenúť,“ hovorí a dodáva: „Problém je najmä nedostatok všetkého – jedla, benzínu, stavebného materiálu či akéhokoľvek tovaru. A keď ho v obchodoch majú, je veľmi drahý.“

Na všetko je prídelový systém. „Realita je taká, že síce máte na tovar nárok, ale otázne je, či a kedy príde. To platí aj pri potravinách. Môžete si vystáť rad, ale nemusíte mať šťastie, že sa vám niečo ujde. Aj elektrina je mimo hlavného mesta vzácna. Obdivujem ľudí, že dokážu prežiť v takýchto podmienkach,“ konštatuje páter.

Slávnosť krstu s kubánskou rodinou. Snímka: archív Michala Vrtáka

Ženy to majú ťažké

Kým ostatné krajiny idú dopredu a zažívajú rozvoj, Kuba podľa neho upadá. Po stránke materiálnej i morálnej. „Zvlášť ženy to majú ťažké. Sobášov, aj tých úradných, je extrémne málo. Veľa detí sa rodí mimo manželstva.

Muži akoby odmietali prevziať zodpovednosť. Tradičnou rodinou sa stáva mama, deti a stará mama. Aj dokázať otcovstvo je nonsens. Pokiaľ muž odmietne priznať, že je otcom, žena to nevie dokázať. Niečo ako testy otcovstva neexistujú.“

Vianoce nič nepripomína

Na prežívanie Adventu či Vianoc v našom zmysle nemožno ani len pomyslieť. Náš Štedrý deň je pre Kubáncov normálny pracovný deň. Vďaka návšteve Jána Pavla II. je od roku 1998 aspoň 25. december deň pracovného voľna.

Štedrá večera alebo polnočná svätá omša tam však vo všeobecnosti nebýva. O darčekoch nehovoriac, nemali by ich ani kde zohnať. Páter Michal je rád, ak si so spolubratmi môžu darovať aspoň ponožky. Vianočné sviatky nepripomína ani výzdoba.

„Tá sa síce ľuďom páči, ale nemajú ju kde kúpiť a zohnať. Jedinou výzdobou sú betlehemy, ale tie majú Kubánci zaužívané skôr cez Advent. U nich sa končia Vianoce 25. decembra,“ konštatuje verbista.

Rodiny majú skôr zaužívané stretávať sa na Silvestra, lebo 1. január je u nich nielen začiatok nového roka, ale aj sviatok víťazstva revolúcie Fidela Castra.

Chudobu na Kube dokumentujú obydlia, aké nájdete napríklad v meste Holguin. Snímka: archív Michala Vrtáka

Veľmi potrebné misie

Misie na Kube podľa pátra Michala nie sú jednoduché, ale sú potrebné. „Ak si Boh niečo zaumieni, vie, ako to dosiahnuť. Aj napriek ťažkostiam a prekážkam vyrovná chodníky,“ hovorí.

Nedávno bol po troch rokoch na dovolenke na Slovensku. Bol rád, že opäť vidí svoju domovinu a blízkych. Pobyt v rodisku si nedobrovoľne predĺžil kvôli úmrtiu mamičky. S akým pocitom odchádzal do svojej druhej vlasti?

„Už mi na Slovensku začala byť riadna zima, takže sa teším do tepla. Hoci je nám tam niekedy až príliš horúco. Na Kubu niesol aj veľké množstvo liekov. „Teším sa, že z toho, čo som tu prijal, môžem urobiť radosť tým, ktorí to veľmi potrebujú. Ide najmä o lieky a drobné produkty, ktoré sa na Kube nedajú zohnať.“

Na otázku, čo je na jeho práci najťažšie, odpovedá: „Asi to, že aj keby som veľmi chcel, neviem pomôcť každému. Niekedy, a takých situácií nie je málo, za vami príde po pomoc niekto práve vtedy, keď ste rozdali posledné veci, posledné lieky, posledné jedlo. Nezostalo nič. Ale ten človek nemá na vás zlosť, ani sa ničoho nedožaduje – hoci vtedy by bolo akési jednoduchšie nechať ho odísť naprázdno –, ale len poprosí o pohár vody s cukrom a vydá sa peši na desaťkilometrovú cestu späť domov v rozpadnutých topánkach…“

Napriek všetkému ťažkému je páter Michal za svoje misie vďačný. „Keď pozriem na svoj život ‚pred a po‘, je to, akoby to bol pred vstupom do rehole niekto, koho dnes len matne rozoznávam. Do seba zahľadený, trochu namyslený chalan, ktorý si myslí, že zožral všetku múdrosť sveta… Teraz vídam ráno v zrkadle muža, ktorý o tomto svete veľa nevie a mnohému nerozumie, ale je šťastný, pretože je tam, kde je potrebný.“