Svätý Márius zomrel spolu s rodinou

Okrem mien, miesta a dňa ich pochovania sa o týchto svätcoch veľa nevie. Dokonca ani presný rok ich umučenia nie je známy.

V starších spisoch mučeníkov sa hovorí o roku 270, avšak novšie Rímske martyrológium udáva až začiatok 4. storočia. To je podľa viacerých odborníkov pravdepodobnejšie, pretože za čias vládnutia cisára Klaudia II. nedošlo k žiadnemu prenasledovaniu kresťanov a kresťanstvo v tých rokoch prekvitalo. Horšie časy pre kresťanov nastali až koncom 3. storočia, keď sa k moci dostal cisár Dioklecián, preto sa dá predpokladať, že zomreli až okolo roku 300. 

Putovali z Perzie
Podľa legendy zo 6. storočia sa Márius, jeho manželka Marta a dvaja synovia Abakus a Audifax vydali z Perzie do Ríma k hrobom mučeníkov, aby si uctili ich relikvie. V tom čase takto putovali mnohí kresťania. 

Zrejme zostali v Ríme dlhšie, pretože Márius mal rímske občianstvo. Osudným sa im stala pomoc kresťanským rodinám a rímskemu kňazovi, ktorému pomohli pochovať telá 260 mŕtvych umučených kresťanov.

Sudca ich nepresvedčil
Ich pomoc nezostala bez povšimnutia. Zatkli ich, a keby sa pred sudcom vzdali viery, mohli sa zachrániť. Súd ich požiadal, aby sa klaňali pohanským bohom, oni sa ale odmietli zrieknuť svojej viery. 

Máriusa a jeho dvoch synov sťali a ich telá spálili. Máriusovu manželku Martu podľa tradície vraj hodili do studne asi 13 míľ od Ríma na mieste zvanom Nimphae Catabassim, neskôr zvanom Santa Ninfa. 

Legenda hovorí, že dáma menom Felicitas ukryla ich telá na svojom poľnohospodárskom statku v Buxuse, dnes Boccea, približne 20 míľ od Ríma. Stalo sa tak práve 19. alebo 20. januára. Neskôr na tom mieste vznikol kostol, ktorý bol počas stredoveku pútnickým miestom.

Neskôr ich ostatky previezli do rímskeho Kostola sv. Hadriána a sv. Praxedy, časť ich ostatkov sa dostala do kláštora Seligenstadt v roku 828. Zobral ich tam životopisec Karola Veľkého menom Eginard. Začiatkom 11. storočia prítomnosť ich relikvií zaznamenali v benediktínskom opátstve Prüm.