Už som tu a zázrak života pokračuje

Pôrod je veľmi krátkym úsekom v živote človeka, a predsa perinatálny čas má významný podiel na tom, ako bude dieťa napredovať v svojom vývine. Príchodom na svet sa mu výrazne menia životné podmienky a je potrebné sa im veľmi rýchlo prispôsobiť. 

Tak sa nadýchnime

Samotný prvý nádych a výdych človeka na tomto svete je veľkým darom. Pľúca boli počas prenatálneho vývinu vyplnené vodou, čo im pomáhalo dozrievať. Počas pôrodu sa tekutina z nich vytlačí a pľúca sa rozšíria i naplnia vzduchom z prvých nádychov. Plač, ktorý s dávkou bolesti sprevádza nádych, je pozitívnym signálom, že dieťa žije.

Jeden z najznámejších a najuznávanejších českých pediatrov, ktorý žil a študoval v Bratislave, veriaci Jozef Švejcar (1897 – 1997) sa na margo pôrodu vyjadril: „Ide o najťažší, najdramatickejší a najnebezpečnejší krok v ľudskom živote.“ Množstvo komplikácií(nesprávne otočené dieťa, obmotaná pupočná šnúra okolo hlavy, neprimerane úzke pôrodné cesty či vysoký krvný tlak rodičky a mnohé iné) môže počas fyziologického procesu mať za následok nezvratné telesné i duševné poškodenia dieťaťa.

V tomto okamihu akosi akcentuje bezbrannosť človeka. Mláďatá zvierat sú väčšinou po narodení schopné postaviť sa na nohy, začať chodiť a prijímať potravu. Človek to nedokáže. Čas adaptácie trvá u neho podstatne dlhšie. 

Citlivý prístup

Aj z tohto dôvodu profesor Švejcar v svojej učebnici Starostlivosť o dieťa zdôrazňuje humánnosť prístupu k žene a dieťaťu v tomto nanajvýš citlivom období. Podporil a rozvinul aspekt blízkosti, čím nadviazal na moderného francúzskeho pôrodníka Frédéricka Leboyera (1918 – 2017) a jeho žiaka Michela Odenta (1930), chiruga a pôrodného špecialistu.

Obaja francúzski odborníci sa zasadzovali, aby sa v praxi, ak je to možné, uplatňoval nenásilný, čo možno najprirodzenejší pôrod, citlivý k matke a dieťaťu. Oproti  obmedzujúcemu jednostrannému dôrazu na medicínsku techniku. Odborné štúdiá ukázali výsledok a tým je lepšia a rýchlejšia adaptácia dieťaťa s matkou po pôrode.

Podmienky v pôrodnici by sa mali podobať čo najviac domácemu prostrediu – odborne označené ako rooming in – matka je 24 hodín s novonarodením dieťaťom. Frédérick Leboyer v svojej knihe Pôrod bez násilia - Birth Without Violence už v roku 1947 písal o benefite, keď sa novonarodené dieťa ešte s pulzujúcou pupočnou šnúrou prikladá na brucho matky, ktorá ho nežne trie a dieťa inštinktívne hľadá jej prsník.

Aj po prestrihnutí pupočnej šnúry a lekárskom ošetrení by mali zostať spoločne v tesnom kontakte „telo na telo“  na lôžku. Predpokladal, že táto pozitívna interakcia –pokračujúci vzťah akoby bez prerušenia pomáha matke načúvať biorytmu potrieb novonarodeného dieťaťa, optimalizuje nadviazanie materinského vzťahu s dieťaťom a do určitej miery znižuje psychickú nestabilitu vyplývajúcu z hormonálnych zmien.

Okrem iného uviedli do praxe aj pôrod do vody, ktorej teplota by mala byť podobná temperatúre ľudského tela. Voda výborným spôsobom uvoľňuje pôrodné cesty a tlmí kontrakčné bolesti.        

Psychologický model prítomnosti muža pri pôrode je výsostne individuálna záležitosť oboch manželov. Môže byť výraznou emocionálnou podporou manželke, ale za predpokladu, že obaja sú s tým stotožnení. Aby sa nestalo, že pri samotnom pôrode budú najskôr zachraňovať otca alebo sa manželka bude cítiť diskomfortne. 

Reaguje na život 

Novorodenecké obdobie sa v odbornej literatúre chápe ako čas, ktorý trvá niekoľko dní po pôrode - do konca prvého mesiaca. Dieťa pokračuje v prispôsobovaní sa novým životným podmienkam. Už síce začalo samostatne dýchať a udržiava si konštantnú telesnú teplotu, ale je mu veľakrát potrebné pomáhať s prijímaním potravy a tiež aj s vylučovaním, hoci od samého začiatku má vyvinutý sací, vylučovací, žmurkací reflex či reflex plaču.

Všeobecne možno povedať, že fáza novorodenca sa končí, keď dieťa prestane odpovedať na vonkajšie podnety len negatívnymi reakciami, a to buď plačom, krikom či inými obrannými reflexmi. I keď tie sú veľmi dôležité, pretože dieťa nimi prirodzene reaguje na svetelné, zvukové alebo dotykové podnety. Každá matka jednoznačne vie rozlíšiť, kedy si dieťa plačom pýta potravu, kedy sa v ňom zrkadlí bolesť a kedy je len vyjadrením túžby dieťaťa po sociálnom kontakte.

Úľakovou reakciou na zvuk alebo ostré svetlo či dotyk, náhlym strhnutím sa, na prvý pohľad akoby preľaknutím – vystrelením ručičiek a následne ich zovretím a pritiahnutím si končatín k telu - dieťa zdravým spôsobom reaguje. Akoby sa spustil celý nervový systém a dieťa sa chcelo brániť. Hovoríme aj o nepodmienenom takzvanom Moorovom reflexe. Pri jeho výskyte je vysoká pravdepodobnosť normálneho psychomotorického vývinu, zmyslových orgánov zraku či sluchu.

Poznáme aj reflex podľa neurológa Josepha Babinského, ktorý sa diagnostikuje pohybom tupého jemného predmetu po našľapovacej časti nohy smerom od päty k malíčku. Normálnou reakciou je pokrčenie palca nadol.    U dospelého človeka jeho neprítomnosť môže naznačovať výskyt ochorenia.     

Dieťa poznáva 

Ku koncu novorodeneckého obdobia sa pohyby upokojujú, dieťa pohľadom začína viac sledovať predmety, otáča hlavičkou za zvukom, prípadne iným podnetom. Čisto zmyslové podráždenie sa mení na pohyb, takzvané senzomotorické správanie. Pohyby sú viac nepodmieneného reflexného rázu. Citlivosť 
dotykových, chuťových, čuchových a polohových analyzátorov nahrádza chýbajúcu zrakovú ostrosť v dôsledku nezrelosti nervových dráh. Dieťa čuchom pozná svoju matku, a už 4- či 5-dňové dieťa dlhšie a sústredenejšie pozoruje tvár matky ako inej osoby.

Motorika novorodenca sa označuje termínom svalová hypertónia. Ide o zovreté ruky, ohnuté v lakťoch, pritiahnuté k hrudníku, nožičky ohnuté v kolenách, pritiahnuté k brušku, hlava otočená nabok. Typickou polohou je aj šermiarsky reflex, pri ktorom v ľahu dieťa pripomína základný postoj šermiara. V polohe na bruchu však neudrží dlhšie hlavu (až koncom prvého mesiaca a nohy vťahuje pod brucho). 

Manipulácia s novorodencom musí byť jemná, pomalá, bez náhlenia a nervóznych, trhaných pohybov, ktoré vyvolávajú neistotu, strach, napätie. Hlasové a emocionálne prejavy dieťaťa sú málo diferencované, závislé od uspokojenia či neuspokojenia potrieb. Pri všetkých činnostiach je potrebné poskytnúť mu komplex príjemných dotykových, sluchových, zrakových a polohových podnetov. Protosociálna zrelosť novorodenca sa prejavuje od samého začiatku. Na ľudský hlas reaguje živšie ako na iné zvuky. 

Spánok každodenný 

Správanie novorodenca sa niekedy zjednodušuje a spája sa najmä so spánkom. Skúsení rodičia, ak sa stretnú v odbornej literatúre s informáciou, že dieťa prespí priemerne 20 hodín a štyri hodiny bdie (porov.  Langmeier – Krečířová, Vývojová psychologie, 2006), určite krútia hlavami. Je to potrebné vysvetliť, keďže ide o skutočne veľmi individuálny prejav, a navyše musíme pochopiť, aký je spánok novorodenca. Stretávame sa s hlbokým spánkom, keď dych je pravidelný, oči sú zavreté a svalový tonus veľmi nízky.

Pod ľahkým spánkom rozumieme zavreté alebo mierene pootvorené oči, nepravidelný dych, drobné mykania svalov, zmeny mimického výrazu. Ďaľším prejavom sú driemoty. Akýsi prechodný stav medzi spánkom a bdením. Oči sú čiastočne otvorené, s neurčitým pohľadom, pozorujeme nízke svalové napätie. Pokojný bdelý stav možno u dieťaťa sledovať, ak jeho oči majú jasný pohľad, úroveň aktivity však zostáva nízka. Aktívny bdelý stav sa od neho líši značnou pohybovou aktivitou a krátkymi hlasovými prejavmi. 

Pri plači, ktorý tiež zaraďujeme medzi jeho prirodzené prejavy správania dych býva nepravideľný, sprevádzaný veľkým svalovým napätím a pohybovou aktivitou. Možno stojí za povšimnutie povedať si pár zaujímavostí. Novorodenci sú krátkozrakí a prvé mesiace vidia čiernobielo, dýchajú oveľa rýchlejšie ako dospelí. Po šiestich mesiacoch od narodenia zdvojnásobia svoju pôrodnú váhu.

A možno jedna inšpirujúca štatistika pre budúcich rodičov: počas prvých dvoch rokov dieťaťa prídu rodičia o pol roka vlastného spánku. Napriek tomu drvivá väčšina z rodičov by to nevymenila za žiadny spánkový ani materiálny zisk. Ten čas totiž investovali najlepším spôsobom.