V ľudových piesňach sú hodnoty, ktoré nikto nenahradí

Lásku k ľudovým piesňam získal Ondrej Demo v rodnom Branove na slovensko-maďarskom pohraničí.

„Branovo bola slovenská katolícka obec, boli sme filiálkou Dvorov nad Žitavou, ktoré zase boli maďarské. Celá naša dedina bola spevavá, a keď nám vybudovali obecnú školu, dostali sme učiteľa z Moravy – Františka Zmeškala. Bol som vtedy druhák.

Prišiel aj s husličkami, vedel pekne po slovensky. Nacvičovali sme s ním divadlá, recitácie, hral nám, spieval a mne sa to veľmi páčilo,“ hovorí o svojom učiteľskom ideáli.

„Keď som bol tretiak, na birmovku dostali všetci chlapci hodinky, ja od krstného otca husle. Mamin brat spolu s pánom učiteľom Zmeškalom mi dali základy, po jeho vzore som sa chcel stať učiteľom aj ja. S husľami som sa potom dostal na učiteľskú školu do Levíc, neskôr do Bratislavy a nakoniec aj do rozhlasu.“

Najťažšie obdobie

Keď v roku 1938 nastúpila maďarizácia, maďarčina sa dostala na úrady, do škôl i do kostola, Branovčania však jazyk neovládali. Ondrej Demo si pamätá Vianoce v roku 1938:

„Organista v kostole začal spievať po maďarsky Menyből az angyal, čo je slovenská pieseň Anjel z výsosti. On po maďarsky, ľudia po slovensky, až ho napokon prekričali.“

Po obecnej škole v Branove pokračoval v meštianskej škole v Dvoroch nad Žitavou, ktorú skončil v roku 1944. Už vedel ako-tak po maďarsky, preto si začal plniť učiteľský sen na maďarskom učiteľskom lýceu v Leviciach.

Ten sa onedlho (takmer) rozplynul a Ondrej Demo o prvej polovici štyridsiatych rokov hovorí ako o najťažšom období života. „Všade bola maďarizácia, aj nálada na škole bola silno promaďarská.

Koncom novembra 1944 prišiel riaditeľ do triedy s krikom, že od Zvolena počuť dunenie kanónov, blížia sa Rusi a treba rýchlo školu zatvoriť. Utekal som na stanicu, už bol chaos, domov ma zobral rušňovodič nákladného vlaku, ktorý smeroval do Nových Zámkov.“

Doma už brali Maďari chlapcov od 16 rokov do Nemecka stavať bunkre, naverbovali ich do gymnázia v Nových Zámkoch, kde ich prezrel doktor a odtiaľ šli na stanicu.

„Bol podvečer a stáli sme tam pomerne dlho. Vojaci pofajčievali a nejako si nás nevšímali. Bol už večer, tma, hovoril som chlapcom, aby sme ušli teraz, lebo je na to dobrá príležitosť, oni sa báli, že nás zastrelia. Nedalo mi to, zobral som si šálku, že sa idem napiť.

Keď som sa vracal, nenastúpil som do vagóna, ale šiel som ďalej na koniec vlaku, veď keby ma niekto zastavil, nastúpim, no nik ma nezastavil, tak som pokračoval ďalej po koľajniciach až do Dvorov nad Žitavou. Prišiel som domov o polnoci, rodičia boli prekvapení.“

V Nových Zámkoch však ostal ešte mladší brat Jozef, ktorý čakal na lekársku prehliadku, preto Ondrej otca prosil, aby niečo vymyslel a dostal brata domov.

„Zobral ostrú papriku, dal mu ju do očí a tie sa mu zakrvavili. Lekár bol dôvtipný, vedel, čo sa mu stalo, ale pustil ho domov. On sa mohol po dedine pohybovať, lebo bol vyradený, ale ja nie.“

Skrýval sa teda na povale či v bunkri v maštali. Vyšiel až v apríli 1945, keď prichádzali Rusi. Tešili sa, že Branovo bude znova slovenské.

„Prešla prvá fáza, ale potom sa dovalilo mnoho vojakov. Naháňali, čo sa dalo, sliepky, kone, ale aj dievky. Zdržali sa asi týždeň, všetko vydrancovali, ale našťastie sme už potom mali pokoj a boli sme zase Slováci.“

Zo školy do rádia

Po vojne sa už do Levíc nevrátil, učiteľstvo napokon skončil v roku 1948 v Bratislave a začal učiť na Žitnom ostrove – najprv v obci Klížska Nemá, potom v Číčove, kde viedol detský zbor. Nacvičovali pieseň Husičky od Eugena Suchoňa:

„Naraz prišiel inšpektor z Komárna, chodil po triedach, a keď sa blížil k tej mojej, zastal a počúval, ako deti spievajú. Až keď sme skončili, prišiel do triedy a začudoval sa, ako pekne spievame takú náročnú pieseň.

Pýtal sa ma, čo som študoval, a na konci sa zaujímal o moju budúcnosť – chcel mi dať nejaké riaditeľovanie, ale ja som sa chystal na vojenčinu a po nej som chcel ešte študovať v Bratislave.“

V roku 1951 Ondrej Demo nastúpil na povinnú vojenskú službu, dostal možnosť prihlásiť sa na konkurz vojenského súboru v Prahe. Práve tam videl prvýkrát SĽUK a bol ohromený ich hudbou, tancom a spevom.

„Po návrate z vojenčiny som dostal dekrét do Bratislavy – ten inšpektor z Komárna sa mi takto odvďačil. Bol som celý nadšený, raz som sa stretol s kolegom Jankom Valaškom a zistil som, že robí v SĽUK-u.

Chcel som sa k nim dostať, ale on mi to veľmi neodporúčal, vraj je to samá vandrovka, ale že v rozhlase je vypísaný konkurz do novej redakcie, ktorej šéfuje Pavol Tonkovič, ktorý nás učil na učiteľskej akadémii v Bratislave.“

A tak šiel Ondrej Demo na konkurz, veď nemal čo stratiť a nakoniec ho aj zobrali. Písal sa rok 1953 a v Bratislave zostal až dodnes. Tvrdí, že tento okamih bol pre neho zlomový.

„Do strany som nikdy nevstúpil, boli sme katolíci, miništroval som aj hrával na organe. V redakcii našťastie nebol nikto v strane, ale vtedy hľadali odborníkov, hoci ostatné redakcie mali straníkov. Pavol Tonkovič bol mojím vzorom, zároveň bol aj takým naším otcom.“

Prvýkrát ho zobral do Terchovej. „Rozhlas vtedy nemal taký archív ako teraz, muselo sa všetko nahrávať. Najprv sme pochodili kopce, potom spoznali obec, ľudí, muzikantov, až tak sme mohli nahrávať. Každá pieseň musela mať krstný list – tam sa písalo, aká je to pieseň, kto ju spieva, koľko má rokov.“

Roky bežali, Pavol Tonkovič založil súbor Ľudovej umeleckej tvorivosti (ĽUT), redakciu zanechal, preto sa potom každý z redakcie špecializoval na niečo iné – Ondrej Demo na autentický folklór.

Vznikla Klenotnica ľudovej hudby, potom Orchester ľudových nástrojov (OĽUN) a medzinárodná súťaž Prix de musique folklorique de Radio Bratislava. V rozhlase napokon zostal až do dôchodku v roku 1991.

Študoval u Suchoňa aj Kresánka

Popri práci v rozhlase študoval do roku 1960 na Katedre hudobnej výchovy Vysokej školy pedagogickej v Bratislave u profesora a hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, neskôr na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského u profesora Jozefa Kresánka, kde získal v roku 1975 titul doktor filozofie. ň

„Eugen Suchoň sa veľmi hlásil k ľudovej piesni, vyberal si z nich módy, tóniny, ktoré pretavoval do svojej hudobnej réžie, aj preto sa stal národným umelcom.

Jozef Kresánek bol zase muzikológ, on robil analýzu slovenských ľudových piesní a ukázal štruktúru vývoja piesní. Vtedy boli špičkoví páni profesori, žiadni straníci, stará škola,“ spomína Ondrej Demo na veľké hudobné osobnosti.

„Suchoň tvrdil, že slovenské ľudové piesne charakterizujú tonality – nie durová a molová tónina, ale staršie typy. Poukazoval na osobitosti hudobných nástrojov i piesní a obaja s Kresánkom v tom boli majstri, vtedy to nikto iný nepoznal a stali sa priekopníkmi národnej hudby.“

Veľmi mu to pomohlo aj v práci – rád chodil po Slovensku, objavoval a nachádzal. „Napríklad na západnom Slovensku dominuje stará roľnícka kultúra, stredné Slovensko je zase ovplyvnené valaskou kultúrou. Na východe sa to mieša trochu s Rusínmi a Ukrajinou, ale majú zase svoje vyhranené tóniny – hypotóniny,“ naznačuje špecifiká krajov.

Otázok o tom, ktorá oblasť mu najviac učarovala, dostal neúrekom, preto na ne s úsmevom odpovedá:

„Aj keď máte viac detí, ktoré vám je najmilšie? Vždy, keď sme išli domov z nahrávania, spievali sme pesničku z toho regiónu. Ale každý kraj má svoje osobitosti a práve ako aj Eugen Suchoň povedal: ,Každá vykryštalizovaná pieseň je ako drahokam, ako klenot. Sú to veľké hodnoty vycibrené stáročiami.‘

To isté tvrdil aj Jozef Kresánek a ja si nedovolím povedať iné. Aj preto v roku 1966 vznikla v rozhlase Klenotnica ľudovej hudby, ktorú som potom robil takmer 30 rokov.“ Najvýraznejší klenot spomedzi týchto drahokamov je však pre neho asi trio fujaristov Kubincovcov.

„Nahrával som ich v 50. – 60. rokoch. Juraj Kubinec (1890 – 1986) bol sedem rokov na vojne, ako chlapec slúžil u gazdu a v krčme raz videl zavesenú fujaru. Chcel, aby mu ju gazda kúpil, že mu potom nemusí platiť a odpasie mu to. Gazda mu fujaru kúpil a on sa naučil dobre hrať aj spievať.

Narukoval do prvej svetovej vojny a po siedmich rokoch sa vrátil späť, fúkol opäť do fujary a naučil hrať aj svojich synov. Dožil sa 95 rokov a pokladám ho za najlepšieho fujaristu, veľmi zlatý človek to bol.“

Vianoce bez kolied? Veď by nám dali!

Klenotnica ľudovej hudby rezonuje u ľudí doteraz. Vysielala sa v nedeľu večer pred správami a ľudia na ňu reagovali s nadšením. Spočiatku mala ísť iba rok, no po veľkom ohlase pokračovali ďalej.

„Inšpirovala ma stará babička, ktorá na medzinárodnej konferencii v Gottwaldove (dnešný Zlín) v roku 1962 spievala baladu s husľovým sprievodom strážnického primáša Slávka Volavého.

V tej balade vyspievala svoj život a toto bolo treba hľadať, tam boli ukryté hodnoty, ktoré nikto nenahradí,“ vracia sa k začiatkom obľúbeného rozhlasového cyklu.

V roku 1965 chcel režisér Martin Slivka natočiť betlehemské vianočné tradície, ktoré sú na Slovensku jedinečné, preto sa spojil s Ondrejom Demom:

„Hry (betlehemská, trojkráľová, o Adamovi a Eve, Kubo), ktoré na Slovensku vznikali, boli prepojené s romantickými hrami, ktoré sa robili v kostoloch. Ja som nahrával hudbu, on točil obrazy, hudobné nahrávky išli do rozhlasu, video do televízie, a to bola pre mňa veľká škola.

Chodili sme aj po festivaloch, avšak po normalizácii prišli tvrdé roky, a hoci choreografie boli povolené, ľudové archaické piesne s náboženskými motívmi sa na festivaloch odsúvali, skúsil som preto rozhlas, a tak v októbri 1966 vznikla prvá Klenotnica. Vybral som do nej najkrajšie spevy z Liptova – Važca, Štrby, Východnej.“

Najobľúbenejšie boli svadobné piesne a obrady.

„Prvú svadbu sme robili zo Zemplína, zo Zámutova. Išiel som tam na originálnu svadbu, potom sme ju nahrávali v štúdiu. Často sme začali o druhej popoludní a skončili o polnoci. Obsiahli sme celé Slovensko a neskôr sme ich vydali na platniach. Potom aj spevník z Klenotnice, mal náklad 15 000 kusov.“

Keď sa ho pýtame, ako prepašoval do vysielania koledy, usmeje sa:

„Vianoce počas socializmu síce ako sviatky zostali, ale boli nátlaky na programy. Redakcia vážnej hudby nemohla vysielať duchovné piesne, ale my ako ľudová redakcia sme tieto ľudové tradície skúšali – nie hocičo, ale napríklad Pásli ovce valasi, také išli.“

Všetky programy pred Vianocami počúvala komisia. Predvolala si vedúceho redakcie, ktorému nakázala, čo sa môže a nemôže vysielať, prípadne čo treba opraviť.

„Opravy sme si často nechávali na posledný deň, potom to už nepočúvali a takto sme to tam vždy nejako zamaskovali, bolo však jasné, že to boli betlehemské koledy. Po Vianociach prišiel riaditeľ rozhlasu Andrej Sarvaš, postavil sa do dverí a povedal: ,Pochválen, kresťania.‘

Odpovedali sme mu: ,Naveky amen, čo nové?‘ A on: ,Ale ste mi dali! Ja som si to vypil za vás na ÚV KSČ.‘ Oponovali sme, že sú Vianoce a na Slovensku koledy musia byť. Veď Česi vysielali Českú vianočnú omšu od Jakuba Jána Rybu. Na to Sarvaš povedal: ,No dobre, Česi sú ateisti, ale Slováci sú katolíci.‘“

Aktívny aj na dôchodku

V roku 1990 sa Vajnory, kde Ondrej Demo dodnes býva, chystali na príchod pápeža Jána Pavla II. a s prípravami pomáhal aj on.

„Po návšteve za mnou prišiel organista Ján Schultz: ,Pán Demo, vy ste tu už dávnejšie, poznáte folklórne skupiny. Sú tam nejakí speváci? Lebo toľko krásnych zborov tu bolo a Vajnory nemajú nič, len dychovku.‘ Tak som povedal, že poznám.

Všetci oslovení prikývli, a tak sme zostavili zbor, ktorý nedávno oslávil 30. výročie. Pán Schultz potom po dvoch rokoch odišiel a ja som tam vydržal 20 rokov. A teraz v tom pokračuje Vladimír Zajíc.“

Dôchodcom je od roku 1991, na odpočinok však nepomýšľa. Ani po deväťdesiatke nezaháľa. Spracoval zbierku ľudových piesní z Vajnôr a teraz chystá podobnú z Púchovskej doliny.

O budúcnosť folklóru sa nebojí: „Má svoj vývoj a ten pokračuje dodnes. Preberá sa a odovzdáva, žije ďalej, hoci s premenami. Ale práve tie variácie robia slovenský folklór bohatým.“