Verím, že jedna a jedna je viac ako dva

Pri preberaní ocenenia ste neskrývali dojatie.

Určite je pocta dostať cenu, ktorá je pomenovaná po veľkej žene s malým vzrastom. To, čo dokázala, je až neuveriteľné. V porovnaní s ňou vidím to, čo sa podarilo nám v MIVA, ako odrobinku.

Ďakovali ste aj svojej manželke a deťom. V čom všetkom vám boli nápomocní?

MIVA Slovensko mala štatút neinvestičného fondu a na to nadväzovala dosť náročná administratívna práca. V tej bola nápomocná manželka, istý čas aj dcéra a značný podiel mal syn, ktorý robil grafika, ekonóma i štatutára.

Prečo ste sa vlastne rozhodli založiť MIVA Slovensko?

Pred týmto rozhodnutím som mal možnosť stretnúť sa s predstaviteľmi MIVA Rakúsko v korutánskom Tainachu. Bol som nadšený z ich špecifickej práce. Veľmi pomáhali nielen misionárom z Rakúska, ale aj z iných krajín vrátane Slovenska. MIVA Rakúsko vtedy navrhla, aby sa každý národ postaral o svojich misionárov. Vychádzali z toho, že socializmus v štátoch východnej Európy padol a znovu je tu náboženská sloboda. Malo to svoju logiku. MIVA Slovensko bola zaregistrovaná 30. marca 1998 v Bratislave.

Na začiatku jej vzniku bol príbeh o chorom misionárovi, ktorého na voze ťahanom volmi nestihli doviezť do nemocnice včas. Kedy ste prvý raz počuli tento príbeh?

Práve na spomínanom stretnutí. A veľmi ma upútal. Pamätám si, že som si to vtedy premietol do evanjeliového príbehu o milosrdnom Samaritánovi. Uvedomil som si, ako samozrejme berieme to, že milosrdný Samaritán mal pri sebe ťažné zviera, na ktoré naložil raneného. Otázka je, čo by robil, keby túto možnosť nemal. Bol by zostal pri ranenom, pokiaľ by nezomrel? Alebo by bol odišiel a nechal ho napospas? Mať vhodný dopravný prostriedok je pri pomoci núdznym dôležité.

Kto vás podporoval vybudovať MIVA Slovensko?

Veľkú podporu som našiel v pátrovi Jurajovi Vojenčiakovi, SVD. V tom čase bol riaditeľom Pápežských misijných diel na Slovensku. Do vlasti sa vrátil po mnohých misionárskych rokoch na ostrove Flores. Práve páter Vojenčiak veľmi odporúčal túto špecifickú pomoc misionárom. Raz mi rozprával o mladom horlivom misionárovi z Nemecka, ktorého mu poslali na pomoc. Pracoval v horskom prostredí. Keď mu páter Vojenčiak hovoril, že by bolo dobré zohnať nejaké terénne auto, mladík odpovedal, že mu stačí koník. Po mesiaci však prišiel za pátrom, že by sa potešil, keby bola aspoň motorka (úsmev).

Angažoval sa páter Vojenčiak v tejto pomoci aj prakticky?

Áno, napríklad keď ako riaditeľ Pápežských misijných diel dostal od istých manželov z Bratislavy moped a osobne ho zaviezol do Rakúska, aby ho tamojšia MIVA čím skôr poslala do misií.

Prvé vozidlo MIVA Slovensko bolo vaše vlastné auto. Prečo ste ho darovali?

Začiatky MIVA na Slovensku neboli ľahké. Hľadali sa ľudia, ktorí by sa do toho pustili spolu s nami, ale aj finančné prostriedky. To je samostatná kapitola. Istý kňaz nás vtedy oslovil, či by sme pomohli zabezpečiť auto pre sestry z Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie na Ukrajine. Že by boli vďačné i za jazdené vozidlo. Vtedy sme však nemali prostriedky ani na to. Doma sme mali ladu po generálke, a tak sme sa v rodine rozhodli, že pôjdeme príkladom. Darovali sme ju sestrám. Vraj im dobre poslúžila.

Podľa čoho ste vyberali krajiny, kde ste misionárom pomáhali?

Nevyberal som sám. Robil som to spolu so správnou radou. V každom vypísanom projekte musel misionár alebo misionárka podrobne opísať podmienky, v ktorých pracuje. Neoddeliteľnou podmienkou bolo odporúčanie miestneho biskupa. To bol podklad na zvažovanie. Finančné podmienky boli obmedzené, nedalo sa všetkým vyhovieť. Prežívať túto bezmocnosť bolo vždy ťažké.

Okrem osobných automobilov a motoriek išlo aj o iné dopravné prostriedky?

Zabezpečili sme bicykle pre katechétov do Indie a Afriky, čln pre saleziánov na Volgu, špeciálny mikrobus na Sibír, autobus do Bolívie.

Koľkými dopravnými prostriedkami ste počas 25 rokov pomohli?

Vďaka darcom sme mohli poslať do misií v Južnej Amerike, Afrike, Ázii i v Európe šestnásť osobných a pätnásť terénnych automobilov, jednu dodávku, štyri mikrobusy, jeden autobus, dvadsaťštyri bicyklov, jeden čln a nakoniec aj jeden elektromobil. Spolu to bolo 63 dopravných prostriedkov.

Jedno z fotografických poďakovaní za motorizovanú pomoc v Afrike. Snímka: archív Ľubomíra Matejoviča

Ste s niektorými z obdarovaných misionárov stále v kontakte?

Áno, s viacerými. Niektorí zavítajú aj na návštevu. Naposledy to bol veľmi horlivý páter Robert Leku Owiko z Ugandy. Poznáme sa ešte z čias, keď si robil doktorát v Rakúsku. To je už skoro dvadsať rokov. Keď sa vrátil do Ugandy, spolu s rakúskou MIVA sme mu kúpili terénne auto, ktoré potreboval na pastoračnú prácu.

Od tohto roku už MIVA Slovensko pôsobí pod hlavičkou Pápežských misijných diel. Posunie to pomoc pre misionárov ešte viac?

Verím, že aj tu platí zákon synergie, že jedna a jedna je viac ako dva (úsmev).

V petržalskej farnosti pravidelne požehnávate autá. Keby sa vás niekto opýtal, načo je to dobré, čo by ste odpovedali?

Odpovedal by som slovami žalmu: „Spolieham sa na teba, Pane.“ A zároveň: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“ Požehnanie auta nám má sprítomniť túto dôveru v Pána, keď si doň sadáme.

Ako vyzerá vaša modlitba, keď si sadáte za volant?

Nemám špeciálnu modlitbu. Svojimi slovami poprosím o ochranu a šťastný návrat domov. Prosím aj o pohodu za volantom, ktorá je veľmi dôležitá. Jej zdrojom je pokoj, rešpekt, múdrosť, trpezlivosť a ohľaduplnosť.

Máte špeciálny vianočný rodinný vinš či modlitbu?

Nemám, ale spomínam si, že na počiatku práce v MIVA som urobil na počítači špeciálny pozdrav k Vianociam. Symbolicky zobrazoval misijné auto vezúce fakľu viery z betlehemských jasličiek do sveta, kde stále panuje tma nenávisti a zla. Láskavé Božie svetlo z Ježiškových jasličiek želám i teraz všetkým ľuďom dobrej vôle.

Ako prežívate vianočné sviatky vo vašej rodine? Koľko sa vás zíde pri štedrovečernom stole?

Asi ako každá kresťanská rodina. Niektoré zvyky sme prijali z mojej, ale i manželkinej rodiny. Pri štedrovečernom stole sme v úzkom rodinnom kruhu, ale virtuálne sú s nami aj deti v krajinách tretieho sveta, ktorým naša rodina zaplatila jedlo na celý rok prostredníctvom Mary’s Meals.

Ktoré chvíle z vianočnej liturgie v kostole sa priamo dotýkajú vášho srdca?

Keď sa spieva „S nami Boh…“, zažívam Božie láskavé vstúpenie do našich životov.

Čo je pre vás najkrajší dar?

Možno už aj s pribúdajúcimi rokmi cítim, že je to hlavne pokoj, zdravie, požehnanie v osobnom, rodinnom i spoločenskom živote.