Vianoce sú u Rozkošovcov najmä o rodine

Ako si spomínate na Vianoce svojho detstva? Čo vás na nich najviac fascinovalo, keď ste boli malý chlapec?

Naše Vianoce boli odjakživa veselé, keďže som ich vždy, odkedy si pamätám, prežíval spoločne so štyrmi súrodencami. Preto bolo o zábavu i vianočnú náladu u nás postarané (smiech). Špecifikom tej atmosféry bolo „lietanie motýľov v bruchu“, teda tajomné očakávanie večera, či a čo sa pod stromčekom zjaví.

A ak sa do toho pridal aj sneh, tak teraz len s nostalgiou spomínam na doslova fantastické Vianoce. Ako malý som nijako nevybočoval zo želaní bežného chlapca – túžil som po autíčkach, hračkách, hokejových korčuliach a neskôr nejakej elektronike.

Váš otec je gréckokatolícky kňaz. Ako sa táto skutočnosť prejavila na vašich rodinných Vianociach?

Áno, otec je síce kňaz, ale v ranom veku sme ako deti vnímali hlavne to, že Štedrý deň je špeciálny deň v zime, keď ozdobíme vianočný stromček, máme spoločnú večeru a netrpezlivo čakáme na Ježiška s darčekmi.

Postupom času a s pribúdajúcim poznaním a skúsenosťami sme začali chápať, prečo má ten deň všetky spomínané atribúty. Rodičia nám veľmi prirodzene a nenásilne vysvetľovali, čo vlastne oslavujeme a prečo. Prežívali sme úplne normálne Vianoce ako mnoho iných rodín.

Samozrejme, akcent na to, čo vlastne oslavujeme, prišiel v momente, keď sme sa o zmysle tohto sviatku rozprávali alebo keď sme sa zúčastnili na obradoch v chráme.

Niektorí by si možno mysleli, že keď som vyrastal v rodine kňaza, tak sme sa od rána do večera modlili, chodili do kostola a so zopätými rukami čakali na okamih, keď si poslušne rozbalíme darčeky. Ale nebolo to tak.

Som z úplne normálnej rodiny, kde sa aj odkaz a hodnoty Vianoc odovzdávali nenásilne, bez náznaku bigotného vštepovania kresťanských hodnôt. Preto si do svojej rodiny z Vianoc odnášam najmä samotnú hodnotu rodiny – byť spolu, mať spoločný čas, rozprávať sa spolu i mlčať spolu, tešiť sa spolu, večerať spolu…

Marko Rozkoš sa považuje za introverta. No podobne ako seriálový Peter Kučera, nebráni emóciám vyjsť na povrch. Snímka: archív Marka Rozkoša

Pochádzate z východu Slovenska, kde sú určite aj bohaté ľudové zvyky. Spomeniete si na niektoré?

Tých ľudových, profánnych i kresťanských tradícií, či už vo zvykoch, alebo v jedlách, je veľa. Rodičia nám predostreli najmä také, ktoré považovali za najdôležitejšie, najhodnotnejšie a ktoré zasahovali aj do nášho rodinného života. Všetko s patričným vysvetlením.

Pamätám si, ako nám každé Vianoce otec vysvetľoval zmysel jednotlivých vecí, úkonov či jedál. Aký majú historický a zároveň súčasný kontext. Keď som spomínal, že rodičia prispôsobili tradície našej rodine, musím dodať, že moji starí rodičia ich udržiavali ešte omnoho viac.

Mnohé sú však na pomedzí ľudových povier. Aj preto ich v rodine neudržiavame. Poverám neverím. Nielen kvôli tomu, že som kresťan, ale najmä kvôli ich nízkej výpovednej hodnote a nízkej pravdepodobnosti ich naplnenia.

Z tradícií, ktoré udržiavame, by som vyzdvihol hlavne tú, ktorá sa mi najviac spája s hodnotou rodiny. Je to delenie oblátok tak, aby sme sa podelili s každým, kto je pri stole. Ide o veľmi silný symbol spolupatričnosti.

Čo z náboženských i ľudových zvykov ste si preniesli do svojej rodiny?

Naše deti sú ešte veľmi maličké, preto stále trávime Vianoce u rodičov. Ale keď podrastú, o rok či dva, už budeme sami kvôli tomu, aby videli, ako to funguje v našej rodine. A do nej si prenesieme všetko, čo sme s manželkou nadobudli vo svojich rodinách.

S Katkou pochádzajú obaja z Východného Slovenska a manželmi sú od roku 2017. Snímka: archív Marka Rozkoša

Spomínate manželku. Aké zvyky priniesla do rodiny ona?

Katka je tiež z východu. Tie zvyky sú teda až na pár výnimiek rovnaké. Jediné, čo je iné, je jeden chod jedla navyše. A to mi rozhodne nevadí (smiech).

Ako to potom teda u vás vyzerá na Štedrý deň?

Skôr pripomína bežnú sobotu, keď je všade pomerne ticho, ruchy týždňa vystriedajú ruchy upratovania a vône kuchyne. A to celé s jemnými melódiami vianočných piesní z rádia v pozadí, s prípravou konkrétnych jedál a koláčov a s plávajúcim kaprom vo vani (smiech).

Popoludní sa zúčastníme na vianočných obradoch a potom je to celé o spoločnej večeri, o čase, keď sme spolu. Večera, rozhovory, rozbaľovanie darčekov, vianočný film v televízii… Úplne bežné Vianoce, a pritom každý rok výnimočné a jedinečné.

Či v zime, či v lete, radi spoločne trávia čas v prírode. Snímka: archív Marka Rozkoša

Keď ste boli bezdetní, užívali ste si Vianoce vo dvojici. Ako sa zmenili, keď prišla na svet Hanka?

Ako som už spomenul, striedali sme sa každý rok na Vianoce raz u mojich rodičov, raz u manželkinej mamky. Tento rok budeme ešte asi naposledy u našich. Čiže Hanka a teraz už aj Marko sú stále súčasťou celorodinných Vianoc.

Hanka už zopár Vianoc zažila. Ale pre malého Marka budú prvé. Tešíte sa na sviatky vo štvorici?

Hanka je síce ešte maličká, ale postupne začína veciam rozumieť. A čo je hlavné, už si pamätá. Preto sa snažíme byť jej príkladom. Je totiž vo veku, keď si najviac pamätá vizuálne. Nie to, čo jej hovoríme, teda nejaké poučky o Vianociach a o spolunažívaní.

Snažíme sa jej ten rodinný kozub ukázať, aby ho sama zažila. A určite jej chceme odovzdať posolstvo rodiny. Aby vždy vedela a cítila, že je súčasťou nejakého celku, tímu, partie – našej rodiny.

Áno, veľmi sa tešíme na naše prvé Vianoce vo štvorici. Pretože Hanka je už s bračekom zžitá, snaží sa o neho „po svojom“ starať. Čiže bude to práve ona, kto bude Marka najviac so všetkým obskakovať (smiech).

Počas sviatkov budú divadelné prázdniny a vy budete mať viac času byť s rodinou. Ako ho strávite?

Áno, toho času bude viac. Ešte pred narodením Hanky sme si s manželkou založili tradíciu predvianočného času v poľskom Zakopanom, kam chodíme každý rok tri dni pred Vianocami. Chceme byť spolu sami ako rodina, nasať vianočnú atmosféru a Zakopané je nato ako stvorené.

Vo vianočnom čase to tam vyzerá ako v skutočnej filmovej rozprávke. Na Vianoce i v povianočnom období až do Nového roka budeme u mojich rodičov. Mám tam síce nejaké medzisviatkové predstavenia, ale väčšinu času budeme tráviť spolu. A verím, že na snehu.

Stále platí, že v divadle sa viac cíti ako doma, aj keď po ročnej skúsenosti sa k tomu približuje aj film. Snímka: archív Marka Rozkoša

Poďme trochu k vašej práci. Snívali ste odmalička o tom, že budete herec?

Herectvo sa ku mne pozvoľna dostalo až na strednej škole. Asi v druhom ročníku gymnázia vo mne tá myšlienka naplno dozrela, uvedomil som si, že by to mohla byť pre mňa tá správna životná cesta. Dovtedy som sa pohrával s myšlienkou Akadémie policajného zboru (smiech).

Diváci vás zrejme najviac evidujú vďaka seriálu Dunaj, k vašim službám. Máte niečo spoločné so seriálovým Petrom Kučerom?

Myslím, že áno. Určite jeho slušnosť, spôsob komunikácie a asi aj jeho emočné zaangažovanie do vecí, na ktorých mu záleží. Ako Peter Kučera nebráni emóciám vyjsť na povrch, tak ani ja. Napriek tomu, že sa radím k introvertom, púšťam emócie zo seba von. Myslím tým všetky emócie, pozitívne i negatívne.

Kde okrem spomínaného seriálu vás ešte čitatelia môžu vidieť?

Mojím domovským divadlom je Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde nejaký ten piatok už pôsobím. Repertoár mojich postáv sa každý rok mení, pretože pribúdajú nové inscenácie a tie staršie ubúdajú.

Diváci si teda môžu v našom divadle vybrať rôzne predstavenia, v ktorých stvárňujem všelijaké charaktery. Filmových postáv nie je veľa. Aktuálne je vlastne iba jedna jediná a aj to som vďačný, že ju stíham.

Pretože popri divadle, kde hrám, vysokej škole, na ktorej učím, a cestovaní zo Zvolena do Bratislavy je to maximum, čo dokážem robiť na sto percent. Dokázal by som zvládnuť aj viac, ale som perfekcionista, a ak niečo nemám robiť na sto percent, tak do toho nejdem.

Kde sa cítite viac doma? Vo filme či v divadle?

Stále platí, že asi viac v divadle, ale film sa k tomu veľmi približuje. Za rok, čo intenzívne na ­ táčam, tak aj to filmové herectvo som si obľúbil. Našiel som sa v ňom a zakaždým sa na natáčanie teším. Obohacuje to môj herecký diapazón a okrem divadla a dabin ­ gu sa už aj vo filme cítim ako doma.

Aké vianočné posolstvo by ste chceli odo - vzdať našim čitateľom?

Je toho viac, no vyberiem len to, čo chcem aj sám realizovať a v čo úprim ­ ne verím. Chcem čitateľom odkázať to ­ to: V súčasnosti je všeobecná tendencia ľudí poňať čo najviac informácií, situácií, vecí, javov, byť prítomný takmer všade a so všetkými… To nie je zlé, pokiaľ to človek dokáže kritickým myslením regulovať.

Ale počas Vianoc a vždy, keď je to mož ­ né, prajem všetkým intimitu. To je môj odkaz. Intimitu v rámci rodiny, respektí ­ ve tých úplne najbližších. Nie každý má totiž šťastie byť s rodinou alebo v rodine. A takisto intimitu v rámci seba samého, teda čas výhradne pre seba.

S kamarátmi, známymi či širokou rodinou – aj na to bu ­ de čas. Ale koncentrovane si užiť intimitu, teda určitú skrytosť v rodine. Je to najviac, čo sebe aj čitateľom počas tohtoročných vianočných sviatkov prajem.