Vždy je správne rozhodnúť sa pre život

Spočiatku, až na typické ranné nevoľnosti, sa všetko zdalo v poriadku. Budúca mamička však mala črevné ochorenie, pre ktoré sa jej nevstrebávali živiny. Tiež sa zistila genetická predispozícia – problém s hustotou krvi. Ani o jednej z týchto diagnóz netušila, dozvedela sa o nich až následne.

ŤAŽKÉ ROZHODNUTIE

Problém nastal v dvanástom týždni tehotenstva. „Pri bežnej kontrole mal gynekológ podozrenie na neuzavretie hlavičky dieťaťa, čo je vážna vývinová porucha, nezlučiteľná so životom. Pre istotu ma poslal na ďalšie vyšetrenia, kde sa, žiaľ, obavy a postihnutie dieťaťa potvrdili. Jediným odporučením zo strany zdravotníkov bol potrat,“ spomína.

„Je až šokujúce, ako jednoducho to niektorí lekári berú. Všetko, čo nie je dokonalé, treba odstrániť.“ Napriek všetkému sa manželia rozhodli dieťa si nechať.

„Vedeli sme, že jediný Boh dáva život a nemáme právo rozhodnúť o predčasnom, násilnom úmrtí,“ zdôrazňuje Alena. „Dali sme vedieť rodine, aký je stav. Rady boli rôzne, ale vedela som, že nakoniec sa musím rozhodnúť ja. Uvedomila som si, že to, čo mi najviac doteraz pri rozhodovaniach pomohlo, bolo čeliť pravde.“

Čo bola pravda teraz? „To, že môjmu dieťaťu bije srdce. Teda ísť na potrat by bola vražda. To neprichádzalo do úvahy. Potrebovala som viac informácií, a tak som hľadala na internete. To, čo som našla, nebolo povzbudivé, ale zároveň som vedela, že už som sa rozhodla. Dieťatko si nechám.“ V rozhodnutí ju podporil manžel, kamarátka i mama.

POMOHOL PRO-LIFE LEKÁR

Vďaka známej, ktorá našla letáčik k prvému košickému Národnému pochodu za život, sa dostala ku kontaktu na Ivana Wallenfelsa, pro-life lekára (rozhovor s ním sme priniesli v KN 36), ktorý jej rozhodnutie podporil a upokojil ju.

Čas do pôrodu sa niesol v znamení hľadania informácií i seba samej. Bol to čas nespočetných otázok, modlitieb, prekvapení, ale aj nádejí, obáv a neistoty. „Veľmi mi pomáhali žalmy z Biblie, mala som ju stále otvorenú a čítala som ich dookola. Zdalo sa mi, že sú napísané pre mňa.“

Alena synčeka nakoniec donosila, narodil sa prirodzeným spôsobom, ale predčasne, v 35. týždni. Žil iba niekoľko minút. Rodina sa počas tehotenstva pripravovala na fakt, že zomrie.

„Ale keď sa to naozaj stane, pripravení v skutočnosti nie ste. Je to vaše dieťa, nielen niekto. To naše malo meno, bolo skutočnou živou bytosťou.“

POMALÉ UZDRAVOVANIE

Po pohrebe nasledoval pokus vrátiť sa späť k starému životu a práci. Ale nešlo to a napokon z práce odišla a začala znovu hľadať samu seba. „Riešila som otázky, kto som a prečo sa to vlastne stalo. Cítila som hnev na Boha. Ale dostávala som od neho odpovede, že mi rozumie, veď aj on prišiel o dieťa.“

Takáto skúsenosť veľmi človeka poznačí. „Rozvinul sa smútok, úzkosti, depresia. Potrebovala som uzdravenie na tele i duši.“ Najhoršie bolo vidieť inú tehotnú ženu, spúšťalo to spomienky na prežitú traumu. Zármutok a uzdravovanie trvali päť rokov.

Okrem liekov a psychoterapie Alene pomohli aj kurzy biblickej školy a poradkyňa z Alexis Petra Badániová. Sama hovorí, že táto bolestná skúsenosť jej dala možnosť vnútorne dozrieť. Nakoniec opäť našla silu k životu i samu seba. Prvé dieťa jej i manželovi však už navždy chýba.

„Dnes by mal náš syn desať rokov. Občas sa pozerám na sesternicinu dcéru, ktorá je v podobnom veku, a predstavujem si, aký by asi bol. Ale zverila a odovzdala som ho Ježišovi.“ Dnes je mamička druhého, jedenapolročného chlapca.

ODKAZ NEROZHODNÝM

Napriek svojej životnej skúsenosti Alena hovorí, že ak je žena postavená pred takéto ťažké rozhodnutie, vždy je správne rozhodnúť sa pre život.

„Treba si hľadať informácie, nebáť sa pýtať sa. Ja som mala, našťastie, podporu v rodine, bez nej to mohlo dopadnúť aj inak. Po rokoch máme krásne, zdravé dieťa, hoci nebolo ľahké rozhodnúť sa znovu to skúsiť ani otehotnieť, ale, vďaka Bohu, podarilo sa.“

Žiadna žena by nechcela opäť prežiť takúto skúsenosť, ale „to všetko, čo som pochopila, by som už nechcela pustiť. Naozaj, Boh z ťažkej situácie vyťažil pre mňa maximum dobra. A som mu za to veľmi vďačná“, dodáva Alena.