Zázrak života sa začína

Je zaujímavé, že práve dnes keď existujú príležitosti sledovať ľudský vývin od včasnej zárodočnej fázy a lekári či vedci modernou technikou pozorujú životné procesy a prejavy dieťaťa už v lone matky, stále existuje skupina ľudí, ktorí sa túto nevyvrátiteľnú skutočnosť podporenú odbornými faktami snažia meniť alebo bagatelizovať. Prečo?

Z jednoduchého dôvodu a tým je vlastný egoizmus a narcizmus človeka, ktorý sa navonok prejavuje trúfalosťou zasahovať do Božích plánov. Človek sa tak zamiloval do seba a svojho myslenia, že si dovolí nazývať dieťa - Boží dar zhlukom buniek či biologickým materiálom, s ktorým má právo nakladať ten, kto ho vlastní. 

Prenatálny vývin

Slovo vlastniť je na tomto mieste zavádzajúce a nevystihuje podstatu počatého života. Dieťa totiž nie je majetkom ženy, matky, ale jej darom. Každému z nás totiž Boh prepožičal telo matky, aby počas približne 280 dní, asi po 28. týždni od oplodnenia bol človek schopný mimomaternicového života. Samozrejme, prenatálny, vnútromaternicový, intrauterinný či - ak chcete - predpôrodný vývin z objektívnych fyziologických dôvodov sa môže skončiť aj skôr. Je však zvýšená pravdepodobnosť nepripravenosti organizmu na samostatné fungovanie.

Avšak pokroky v medicíne priniesli kvalitatívne pozitívne zmeny v starostlivosti o tehotnú ženu s hroziacim predčasným pôrodom a jej dieťa. V staršej odbornej literatúre sa uvádzalo, že plod pravdepodobne neprežije mimo vnútorného prostredia tela matky, ak má hmotnosť menšiu ako tisíc gramov a nedosatočný gestačný vek (vek plodu, počas ktorého dozrieva). Dnes to však už medicína dokáže zvládnuť.

  
Získavame vlastnosti od oboch rodičov

Obdobie prenatálneho telesného a duševného vývinu (nervovej sústavy) rozdeľujeme do troch etáp. Pavel Říčan v Ceste životom (2006) vysvetľuje, že oplodnené vajíčko sa začne už pri svojom putovaní do maternice deliť. Rozdelí sa na dve bunky, každá z nich potom opäť na ďalšie dve a až po šiestich deleniach, keď počet buniek dosiahne 64, jedna z nich sa začne správať úplne inak. Vyvinie sa z nej nový jedinec s náznakmi nervového systému, pričom ostatné bunky sú základom placenty, pomocného orgánu poskytujúceho výživu a ochranu nového človeka.

Táto fáza sa nazýva zárodočná alebo etapa zygoty a medicínsky je vyčlenená približne 14 dňami od počatia. Po nej dochádza ku genetickému diferencovaniu, nastáva prvotná organogenéza, čiže primárne formovanie ľudských orgánov a tkanív. Ide o čas takzvanej embryonálnej fázy, ktorá trvá približne do tretieho mesiaca (14 – 63 dní). Dieťa v tomto čase prostredníctvom krvi matky získava cez placentu potrebné živiny a spätne ňou vylučuje škodlivé látky, ktoré by ho mohli ohroziť.

Už v treťom týždni začína pulzovať srdce, pečeň začína vylučovať žlč a mozog sa ujíma riadiacej funkcie. Črty nižších živočíchov (napríklad žiabrové oblúky) miznú alebo sa menia na typický ľudský orgán. Jedinec je v tejto fáze najcitlivejší na škodlivé vonkajšie vplyvy, ktoré môžu viesť k malformáciám. Počujeme tlkot srdca a na konci druhého mesiaca má ľudský jedinec 25 milimetrov, pričom sú pozorovateľné základy svalových skupín, dieťa vykonáva úchopové pohyby a z viditeľného hrbolčeka sa vyvinie ruka. V umelo vytvorenej situácii 8 a pol týždňový človek reaguje na jemný dotyk hrotu, vlásku (porov. Langmeier – Krejčířová, Vývojová psychologie, 2006).

Odborne označená fetálna fáza (fétus - plod) prenatálneho vývinu človeka sa počíta od 9. týždňa po pôrod. Vývin je v nej sprevádzaný úplným dozrievaním ľudských orgánov, Centrálna nervová sústava - mozog sa úplne ujíma riadiacej funkcie, elektroencefalografom možno sledovať aktivitu jeho buniek vo forme elektrických vĺn. V piatom mesiaci sledujeme výraznú aktivitu svalov vo forme kopania. Takto dieťa reaguje na akékoľvek vonkajšie alebo vnútorné podnety a podmienenými reflexmi zaujíma čo najpohodlnejšiu polohu.

Matka zabezpečuje nielen základné fyziologické potreby, ale tiež ovplyvňuje vzťah plodu s vonkajším prostredím. Fungujú biochemické mechanizmy, ktorými dieťa komunikuje s matkou, reaguje na silné akustické, dotykové a polohové podnety. O tom čo dieťa cíti v materskom lone, sa vedú polemiky a dohady. Podstatné je, že matka chráni svoje dieťa a ovplyvňuje jeho vývin. Infekčné choroby, ako napríklad chrípka, či vážnejšia rubeola alebo prenosne pohlavné choroby, užívanie liekov, röntgenové žiarenie, alhkohol, zdržiavanie sa v prostredí vyparujúcich sa chemických látok najmä v prvých štyroch mesiacoch vnútromaternicového života môžu vážne ovplyvniť a poškodiť zdravý vývin.

Zaujímavosťou je, že prostredníctvom izotopových techník sa ukázalo, že v poslednej tretine tehotenstva dieťa pije určité množstvo amniovej tekutiny. Čiže je už vyvinutý zmysel chuti, keďže dieťa evidentne uprednostňuje sladkú chuť pred ostanými. Ak je primiešaná do plodovej vody kontrastná látka, dieťa automaticky príjem tekutiny obmedzuje. Ak napríklad matke počas a najmä ku koncu tehotenstva boli podávané ovocné šťavy, po narodení dieťa oveľa lepšie prijíma tento druh potravy (porov. Langmeier – Krečířová, Vývojová psychologie 2006)  

Žena v nádeji

Je prirodzené, že každá žena túži a prirodzene vie načúvať svojmu dieťaťu počas tehotenstva. Existujú dokonca nácviky načúvania, tréningy komunikácie s dieťaťom, aby sa prostredníctom týchto úkonov optimalizoval vzťah s matkou. Z pohľadu kresťanov má ísť o niečo viac ako len o racionálny postoj telesnej pohody matky a dieťaťa. Ide najmä o vytváranie duševného stavu, ktorému hovoríme, že je žena v nádeji, v očakávaní.

Spôsob prežívania rôznych situácií zo strany matky sa podieľa na emočnom stave dieťaťa. Empirické štúdie dokázali, že ak je matka vystavená napätiu, rizikovým situáciám alebo podráždeniu či obavám, priamo úmerne sa to prejaví aj na správaní dieťaťa. Napríklad v zmene pulzu alebo spontánych pohyboov. Dieťa je s matkou emocionálne naladené na jednu frekvenciu. Je to dialóg nádeje, ktorý sa odohráva bez slov.

Ženy z pohľadu psychológie prijímajú od samotného začiatku tehotenstva dieťa ako aktívneho partnera, ktorý ich posilňuje alebo „ohrozuje“. Ak má žena podľa prochoice zástancov právo rozhodovať o svojom tele, aby nebola diskriminovaná, potom sa možno treba spýtať - a čo dieťa v jej lone, nie je náhodou diskriminované? Navyše keď sa nemôže brániť. Aj preto má vždy zmysel prenatálna edukácia, aby sme dokázali porozumieť zázraku života.