Zodpovednosť pred Bohom mu nedovolila mlčať
Na snímke je mladý Vladimír Stercula, ktorý pracoval a obetoval sa pre druhých. Snímka: archív Bernadety Ambrózovej
Zdá sa, akoby sme postupne zabúdali na tých, ktorí dosvedčili, že duchovné hodnoty sú pre život určujúce. V časoch totality sa Vladimír Stercula angažoval v laickom apoštoláte, bojoval za základné ľudské práva, ale predovšetkým bol svedkom viery rovnako pre svoje deti, ako aj pre iných, za čo bol vystavený prenasledovaniu.
Najmladšie dieťa – dcéra Bernadeta nám potvrdila autenticitu jeho života a pridala niečo navyše.
Námestovčan
Vladimír Stercula sa narodil 5. septembra 1921 v Námestove. Jeho otec Vendelín Stercula bol riaditeľom ľudovej školy a matka Paulína, rodená Maťašáková, ktorá pochádzala z Oravského Podzámku, bola ženou v domácnosti. Obaja rodičia viedli deti k viere a láske k Bohu.
Po ukončení základnej školy v rodisku mladý Vladimír nastúpil v roku 1936 na Gymnázium v Dolnom Kubíne. Študentov učitelia viedli odborne, duchovne i národne. Podstatne sa na tom podieľal aj kňaz Viktor Trstenský, ktorý sa v roku 1939 v tomto meste stal farárom.
Práve on mal k študentom veľmi blízky vzťah a podstatne ovplyvnil ich myslenie.
Štúdium na fakulte a život na Svoradove
Po maturite začal študovať na Lekárskej fakulte v Bratislave. Počas vysokoškolských štúdií sa zapojil do kultúrneho i politického života. Vladimír mal veselú povahu, bol pravdovravný a u rovesníkov obľúbený.
Na vysokoškolskom katolíckom internáte Svoradov ho 30. novembra 1942 zvolili za predsedu mužského krídla slovenských katolíckych študentov „Moyses“. Po prevzatí funkcie vymenoval nový výbor a pracoval v duchu Katolíckej akcie.
Okrem Vladimíra Sterculu k ďalším známym vysokoškolákom patrili Silvester Krčméry, Anton Neuwirth, František Sýkora či Vladimír Jukl. „Myslím, že išlo o celú generáciu statočných ľudí, ktorí chceli vieru preniesť do života,“ hovorí Bernadeta Ambrózová.
Keď sa v roku 1943 otváral akademický rok, na internáte Svoradov sa medzi študentmi rozniesla správa, že v „svoradovskom“ kostole autentickou formou láskavého rozhovoru spovedá istý chorvátsky kňaz.
Jezuita Stjepan Tomislav Poglajen (1906 – 1990), známy pod menom Kolakovič, utiekol pred fašistami z Juhoslávie. Na Slovensku nadviazal kontakt s Ústredím slovenského katolíckeho študentstva a spolkom Moyses i Frassati. Na stretnutiach diskutovali o politickej i náboženskej situácii.
Uvedomovali si, že je nevyhnutné vyvíjať činnosť na poli laického apoštolátu, a tak upevňovať vieru v našom národe, keďže štátna moc sa za každú cenu usilovala Cirkev ovládnuť. Reťazovou reakciou vznikali takzvané bunky – krúžky, ktoré sa cez katolíckych vysokoškolákov rozšírili po celom Slovensku.
Z rozsiahleho hnutia vznikla ideovo-organizačná „nadstavba“ nazvaná Rodina. Členmi boli kňazi, rehoľníci, katolícka inteligencia a študenti.
Ukončenie štúdia a duchovné zásady
Medik Vladimír sa venoval atletike, lyžoval, hral volejbal. Viacerí študenti sa spolu s ním dostali na medzinárodné preteky v atletike v Ríme, kde absolvovali aj audienciu u pápeža Pia XII. Počas štúdia písal príspevky do Serafínskeho sveta a podieľal sa na založení náboženského spolku Frassati.
V mladosti sa Vladimír Stercula spoznal s Jurajom Gaburom, ktorý ako chlapec navštevoval svojho strýka Vendelína Schwarcza, farára v Námestove. Juraj Gabura sa neskôr stal dominikánskym pátrom Akvinasom. Počas svojho pôsobenia v Trenčíne založil náboženský časopis Smer a Vladimír Stercula bol jeho dopisovateľom.
Svoje príspevky mladý študent posielal aj do iných náboženských a vedeckých zborníkov. Keď mal v júni 1945 pred sebou posledný rok štúdia, rozhodol sa, že ak to bude možné, prežije ho v tichu kláštora, aby okrem vedy obohatil i svoju dušu a pripravil sa na zodpovednú úlohu katolíckeho lekára.
Po prechode frontu Bratislava zostala zdevastovaná. Predstavený kláštora františkánov Chryzostom Ján Bardys, OFM, Vladimíra Sterculu s radosťou prijal. Viera bola pre neho vždy zásadná.
Potvrdzujú to i slová jeho dcéry Bernadety Ambrózovej: „Otec ma naučil dôkladnej večernej modlitbe. Vravieval, že ráno stačí aj strelná modlitba, no večer sa musím riadne pomodliť a najmä riadne si spytovať svedomie. Vďaka otcovi som si vybudovala blízky vzťah k svätým, pretože každý večer sme si o nich čítali z knihy Naše světla.“
Svedomitý lekár v Starej Bystrici
Mladý lekár sa chcel venovať vedeckej činnosti, ale totalitný režim mu to nedovoľoval. Napriek tomu, že začal pracovať v Bratislave, v roku 1950 ho preložili za praktického lekára do Starej Bystrice. V týchto končinách sa už nemohol zúčastňovať na ilegálnych stretnutiach.
No i tam ho navštevovali niektorí členovia skupiny Rodina, páter Ján Krivý, profesor teológie Ladislav Hanus, teológ a pedagóg Teodorik Zúbek a mnohí ďalší, ktorí sa na Kysuciach ukrývali pred bezpečnostnými orgánmi. Po určitom čase menili svoj úkryt.
Lekár Vladimír Stercula ich sanitkou, ktorú sám šoféroval, odvážal na vopred dohodnuté miesta. V lekárskej práci bol veľmi svedomitý a robil všetko, čo bolo v jeho silách. Počas jeho pôsobenia v Starej Bystrici sa zjavne znížila detská úmrtnosť, za čo bol dávaný ako vzor ostatným lekárom a udelili mu pochvalné zdravotnícke uznanie.
Do vzdialenejších osád sa prepravoval na koni, v zime na lyžiach. V ťažkých podmienkach a s jednoduchými nástrojmi zvládol vykonať i komplikovaný pôrod, a tak zachránil matku i dieťa. Pri lekárskej intervencii žiaril jeho ľudský rozmer. Ochota a príjemné vystupovanie ho sprevádzali po celý život.
Dcéra Bernadeta vyzdvihuje najmä otcovu veselosť, vľúdnosť a obetavosť: „Ako lekár mal veľmi láskavý prístup k svojim pacientom. Stávalo sa, že prišiel z ordinácie domov o pol štvrtej poobede, ani sa nenajedol, zobral vlastné auto a išiel do susednej dediny pozrieť staršiu pacientku, pretože sa mu v ordinácii doobeda nepozdávala.
Aj po rokoch si spomínam na istého pána, ktorý mi povedal: ,Keby ma vtedy váš otec neprehovoril na operáciu, už by som nežil.‘“
Proces a utrpenie vo väzniciach
Päťdesiate roky boli ťažké. Vladimíra Sterculu zaistili 30. decembra 1953 počas výkonu práce na odľahlom mieste v Starej Bystrici. Rodina sa však o jeho zatknutí a držaní vo vyšetrovacej väzbe v Ružomberku dozvedela až neskôr.
Štátna bezpečnosť urobila domovú prehliadku, pri ktorej sa príslušníci správali bezohľadne. Z veľkého psychického vyčerpania lekárova manželka potratila. Po týchto udalostiach, keďže im vzali aj dom, sa s dcérami odsťahovala k rodičom do Kysuckého Nového Mesta.
Ako je známe, členovia skupiny Rodina boli obvinení, že pracovali proti ľudovodemokratickému zriadeniu, že podporovali ideologický boj proti KSČ, a tiež ich obviňovali zo špionáže pre Vatikán. Vykonštruovaný proces, ktorému predchádzal hrubý psychický i fyzický nátlak, sa konal od 14. do 20. mája 1954 na Krajskom súde v Žiline.
Súd odsúdil skupinu katolíckych intelektuálov pracujúcich v laickom apoštoláte. Do väzenia poslal lekára Vladimíra Sterculu na 9 rokov, akademického maliara Ladislava Záborského na 7 rokov, lekára Jána Hlaváča na 4 roky, kňaza Mikuláša Fittana na 6 rokov, lekára Michala Kačalubu na 5 rokov.
Okrem toho súd rozhodol aj o prepadnutí ich majetku v prospech štátu, o strate občianskych práv a úhrade trov súdneho konania. Vladimír Stercula bol vo vyšetrovacej väzbe v Ružomberku a v Prahe na Pankráci. Potom, čo nadobudol právoplatnosť rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe, zaradili ho na výkon trestu ako lekára vo Vinařiciach v okrese Kladno, kde väzni pracovali v kamennouhoľnej bani.
Byť lekárom pre väzňov nebola žiadna výhra. Človek sa dostával medzi „mlynské kamene“ – dozorcov a väzňov. Počas výkonu trestu bol väčšinou obklopený osobami s pestrou kriminálnou minulosťou, čo prežíval ťažko. K tomu biedna strava, odlúčenie od rodiny, chlad v celách a ďalšie väzenské strasti sa neskôr podpísali na jeho zdraví.
Napriek tomu i vo vyššom veku nebolo z neho cítiť zatrpknutie, čo potvrdzuje aj Bernadeta Ambrózová: „Možno to bola záležitosť dospelých a mňa chceli ušetriť od podobných rozhovorov, ale osobne som nikdy nezažila, žeby sa sťažoval na svoj životný údel.“
Nasadil vlastný život
Vladimír Stercula chýbal najmä manželke a deťom: „Takéto rodiny, ako bola aj naša, to určite nemali ľahké a stali sa čiernymi ovcami spoločnosti. Už len predstava, že otec je vo väzení, bola ťažká,“ priznáva Bernadeta Ambrózová. V roku 1959 sa v bani stalo nešťastie, výbuch metánu.
Lekár, ktorý mal túto časť bane na starosti, sa bál pomôcť zavaleným baníkom, civilistom, lebo hrozil ďalší výbuch. Doktor Stercula sa dobrovoľne prihlásil a zachránil tých, ktorí už boli priotrávení metánom. Súd za odvážny čin s prihliadnutím na slušné správanie a svedomitú prácu prehodnotil jeho trest.
Dospel k záveru, že 5 rokov a 9 mesiacov je dostatočný čas na prevýchovu, preto ho 11. septembra 1959 prepustil na slobodu. Avšak i po návrate domov spolu so svojou rodinou žil pod drobnohľadom ŠtB. Nesmel rozprávať o nespravodlivosti či utrpení vo väzniciach. Podmienečný trest mohol byť kedykoľvek zrušený.
V ten istý rok dostal umiestenku na obvod do Hornej Štubne, kde sa v roku 1965 narodila najmladšia dcéra Bernadeta. Posledným pôsobiskom statočného lekára bola poliklinika v Handlovej.
Vladimír Stercula nás nabáda
Prežité utrpenie vo väzeniach si vyžiadalo svoju daň. Vladimír Stercula po cievnej mozgovej príhode upadol do bezvedomia a po týždni 4. júna 1976 zomrel. Z Bernadetiných spomienok na otca vyplýva, že v každej situácii, či už v práci, alebo v rodine, sa usiloval naplniť Bohom zverené poslanie:
„Naučil ma mať rád prírodu a bolo to nádherné. Nevadilo mi, že som musela vstávať o tretej hodine ráno. Spoločne sme chodievali na posedy, nie kvôli lovu, ale pozorovali sme zvieratá. Naučil ma lyžovať, čo bolo pre mňa ako dieťa úžasné.
Prízvukoval mi, že musím byť dobrá k ľuďom a nesmiem klamať, hoci sa to už ,nenosí‘.“ Bernadeta Ambrózová sa s nami podelila aj o otcov osobný odkaz pre budúcnosť: „Dôležité je nikdy sa nevzdať svojej viery, ani keď to bude veľmi ťažké.“