Zrozumiteľná reč bola dôležitá na šírenie evanjelia

V čom bol hlavný prínos liturgie v staroslovienskom jazyku pre našich predkov?
Liturgia slávená z textov preložených do reči, ktorej naši predkovia rozumeli, bola konkrétnou odpoveďou na požiadavku kniežaťa Rastislava, ktorú vyjadril v liste cisárovi Michalovi III. (v roku 862), parafrázovane: „Pošli nám, vladár, takého biskupa a učiteľa, ktorý by nám vyložil pravú kresťanskú vieru v našom jazyku, pretože hoci sa náš ľud zriekol pohanstva a drží sa kresťanského zákona, nemáme takého učiteľa.“

Len takto liturgia neostane recitáciou neznámych, hoci vzácnych a nábožných textov, ale skutočnou bohoslužbou, teda modlitbou vychádzajúcou zo srdca človeka. Rastislav žiadal o výklad viery v našom jazyku, v čom vidíme túžbu po poznaní právd viery. A keďže liturgia je „slávená viera“, jej poznanie a porozumenie je zároveň poznávaním právd viery, čo umožňuje prehlbovanie pravého kresťanského života.
 

Aký význam malo uznanie staroslovienskej liturgie pre univerzálnu Cirkev, keďže išlo iba o štvrtý liturgický jazyk?
Význam uznania staroslovienskej liturgie je predovšetkým pastoračný. Z pohľadu univerzálnej Cirkvi je to krok k tomu, aby sa dotkla sŕdc veriacich takým spôsobom evanjelizácie a katechizácie, ktorý im bude zrozumiteľný – a to je jej úlohou dodnes. Išlo o štvrtý liturgický jazyk západnej Cirkvi, pretože východné cirkvi už predtým používali aj sýrčinu, etiópčinu, koptčinu, arménčinu, gruzínčinu, čiže živé jazyky vtedajších kresťanov.

Z pohľadu našich predkov a nášho národa je to veľké vyznačenie, ktoré prehĺbilo nielen liturgický život, ale i teologickú terminológiu, ktorú Konštantín vytvoril. To, že okrem liturgických textov preložil aj texty Svätého písma, spisy cirkevných otcov či právne texty, otvorilo našim predkom cestu k poznávaniu viery a vlastnej kultúry.
 

Zachovali sa nejaké prvky staroslovienskej liturgie aj v našej súčasnej liturgii?
V rímskej liturgickej tradícii nie, východné cirkvi však dodnes slávia liturgiu v takzvanom cirkevnoslovanskom preklade, ktorý sa vyvinul v 11. storočí práve zo staroslovienčiny.
 

K uznaniu staroslovienčiny za liturgický jazyk prišlo pred vyše 1100 rokmi. Čím táto udalosť môže osloviť dnes?
Myslím si, že misia svätých Cyrila a Metoda dodnes nie je dostatočne docenená. Významná pre nás je okrem iného práve v poznaní toho, že reč a jazyk nám boli dané ako Boží dar preto, aby sme si rozumeli, aby sme vytvorili komunikačný most medzi sebou navzájom i medzi nami a Bohom.

Títo svätí bratia vedeli, že základom kresťanského života je modlitba, v ktorej kresťan formuluje to, čím je naplnené jeho srdce, a to sa nedá v neznámom jazyku. Že evanjelizácia nie je možná bez poznania viery a vzdelania, preto na Veľkej Morave zriadili niekoľko škôl a o veciach viery hovorili rečou, ktorej naši predkovia rozumeli. Vedeli, že dôležité je vychovávať nasledovníkov a prosiť o duchovné povolania v našej krajine. Vedeli, že v hlásaní evanjelia bude úspešný len ten, kto sa – ako svätý Pavol – stane všetkým pre všetkých (porov. 1 Kor 9, 22).

A pokiaľ ide o povýšenie nášho jazyka na liturgický jazyk, malo by nás to viesť k hrdosti na našu materinskú reč. Aby sme ju mali v úcte a poznávali ju, aby sme spisovne a pekne rozprávali a nepoddávali sa lacno cudzím slovám a výrazom, ako to dnes, žiaľ, často sledujeme. Naša reč je krásna a hodná toho, aby sme v nej oslavovali Boha a správne ju používali v každodennom živote.