Stáva sa, že niekedy máme problém podarovať svojim blízkym niečo zaujímavé a inšpirujúce. Najmä na Vianoce by dary nemali byť o veľkosti alebo finančnej náročnosti. Veď ten najdrahší dar už máme v jasliach. 

Majú to byť sviatky pokoja a lásky – pre mnohých sa však Vianoce stávajú strašiakom. Práve počas nich totiž často zvyknú kumulovať celý rok potláčané rodinné ťažkosti a nevyriešené konflikty. Nezriedka práve v čase Vianoc mnohí uvažujú nad odchodom z rodiny či rovno zo sveta.

Namiesto Ježiška či Mikuláša chodil ruský rozprávkový dedo Mráz, namiesto Tichej noci sa spievala pieseň o jedličke. Pre generáciu dnešných tridsiatnikov je to už nepoznaný svet Vianoc, pre tých starších úsmevná či rozpačitá spomienka. Aké boli Vianoce v rokoch, keď Ježiško nebol v našej krajine vítaný?

Už ste si niekedy položili otázku, s ktorou historickou osobnosťou by ste sa chceli stretnúť, keby ste mali tú možnosť? V mojej top trojici by bol určite Dante Alighieri (1265 – 1321). Jeden z najvýznamnejších talianskych básnikov všetkých čias svoj jedinečný intelekt vložil do veršov Božskej komédie. Z tých veršov dodnes naskakujú zimomriavky, lebo ich pravdivosť až hmatateľne čitateľa zabolí. Možno aj preto, že na začiatku veľkolepého literárneho diela bola nenaplnená láska k jednej žene. A ešte väčšia láska k Bohu.

Hoci sa narodil v Jerevane, väčšiu časť života prežil na Slovensku. O najstaršej kresťanskej krajine, biblickom vrchu Ararat, ťažkých časoch i slovensko-arménskych Vianociach nám porozprával rodený Armén so slovenským občianstvom Vahram Chuguryan (45).