Spomienky na Pavla Sitára sú plné vďaky

Ako kaplán Pavol Sitár pôsobil na fare v Chrenovci v rokoch 1948 - 1952. V čase jeho pôsobenia v tejto farnosti vyhorel kostol. V deň posviacky základného kameňa na stavbu nového chrámu 13. septembra 1948 sa na fare narodila moja sestra Mária.

Môj otec Jozef Bánsky, literárny vedec, polonista a bibliograf, sa totiž často zdržoval na fare v Chrenovci. S Pavlom Sitárom sa spriatelili a veľmi dobre si rozumeli. Keď sa pri takej zaujímavej udalosti narodila moja sestra, Pavol navrhol otcovi, že ak bude mať ešte nejaké dieťa, chce mu byť krstným otcom.

Môj príchod na svet 6. augusta 1951 mu to umožnil. Celý život mi pomáhal modlitbou, pomocou, radou i povzbudením.

Mreže

V roku 1951 bol Pavol Sitár s mojím otcom a matkinou sestrou Annou v Prahe. Otec ho odfotografoval pred zamrežovaným oknom na Hradčanoch. Pod fotografiu v albume si napísal „Paľo za mrežami“. To sa, žiaľ, naplnilo už v roku 1952. Pavol Sitár bol v auguste 1952 odsúdený pre trestný čin poburovania proti republike a zneužitia náboženskej funkcie.

Moje prvé spomienky naňho sa vracajú do čias, keď bol prepustený z väzenia a vrátil sa na chrenoveckú faru už ako hosť, keďže mu vzali štátny súhlas a nemohol verejne slúžiť sväté omše. Ale on veľmi chcel. Tak ma vzal za ruku do kostola a ja som si sadla pred oltár na malý šamlík a on slúžil svätú omšu.

Pamätám si ten sústredený výraz tváre. Spolu sme chodili na prechádzky po okolitých lúkach i do blízkych lesov, kde sme jahody navliekali na slamky. Po predčasnom odchode môjho otca do večnosti (zahynul pri leteckom nešťastí v roku 1956) sme sa presťahovali do Chrenovca. V tom čase som išla do prvej triedy a môj krstný otec ma odviedol v prvý deň do školy.

V rokoch 1958 – 1960 ho opäť väznili za ilegálne vedenie bývalých seminaristov, ktorí sa pripravovali na tajné kňazské vysviacky. Po prepustení z väzenia pracoval vo výrobe ako murár. Z tohto obdobia si spomínam, že sa občas zastavil na fare vo Zvolene, kde v tom čase pôsobil dekan Jozef Hudec.

Niekedy ma vzal medzi robotníkov a vždy zdôrazňoval, že je mojím krstným otcom. Pri otázke, prečo sa stal kňazom, odpovedal: „Neviem; keď som mal osem rokov, rozhodol som sa, že ním budem.“

Pavol pochádzal z chudobnej rodiny, z piatich detí. Išiel si však za svojím. Do seminára v Banskej Bystrici dochádzal zo Sielnice na Sliač pešo. Prinášal tam často mlieko, maslo či syr a oni mu dali peniaze, aby mal na vlak a svoje potreby.

Provokácie a sledovanie

Keď v 50. rokoch išiel z vyučovania náboženstva z Brusna do Chrenovca, počkal si na neho tajný príslušník Štátnej bezpečnosti – provokatér a povedal pred ním politický vtip. I to mu zarátali k jeho „previneniam“ voči socialistickému zriadeniu. V roku 1967 sa stal správcom farnosti v Nemeckej. Fara bola na zrútenie.

Mohol obývať dve miestnosti. Postavil novú a krátko nato ho preložili do Pohronskej Polhory. V Nemeckej bol stále sledovaný a opakovane si všimol, že pod oknami niekto načúval. Popri rôznych rozhovoroch spomenul, ako bol jediný raz v živote v zahraničí na zájazde s robotníkmi, s ktorými pracoval v Poľsku, v Krakove a v Osvienčime.

Počas zájazdu mu pridelili pracovníka, ktorý ho sledoval. Pavlovi sa však podarilo skryť a pobral sa na Jagelovskú univerzitu za profesorom slavistiky Tadeuszom Ulewiczom. O tom, ako ho vo väzení mučili, nikdy nehovoril. Dozvedela som sa to od iných až po jeho smrti.

Po revolúcii som Pavlovi priniesla knihu Antona Srholca Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. So záujmom si ju prečítal a povedal mi: „Vidíš, v knihe nie sú žiadne náreky a výčitky, čo sa mu stalo.“

Keď mi zomrela mama, stála som pred truhlou a modlila sa. Podišiel ku mne a tíško povedal: „Teraz už nemáš nikoho, ale stále som tu ešte ja a na mňa sa môžeš vždy spoľahnúť.“

Spomínam si na jeho oči, jasné šedomodré a čisté, ľudské a  priame. Hovorí sa, že oči sú studňou do duše. Prezrádzali, že jeho duša bola čistá. V živote veľa trpel, ale nezapredal sa pre pohodlnejší život. Svoj kríž prenasledovaného kňaza niesol odovzdane do vôle nášho Pána.

Pamätám si, že za čias komunizmu neprečítal pastiersky list, s ktorým nesúhlasil. Mal odvahu a charakter, aby nečítal pred veriacimi veci, ktoré sa nezhodovali s jeho svedomím. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo mnoho veriacich z pastoračných pôsobísk, aby mu vzdali vďaku a úctu.