Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom

Ježiš Kristus vystupuje do Jeruzalema, aby splnil Písmo, aby bol zavesený na drevo kríža – trón, z ktorého bude kraľovať naveky, a tak pritiahne k sebe ľudstvo celej histórie a všetkým ponúkne dar vykúpenia.

Z evanjelií vieme, že sa Ježiš vybral smerom k Jeruzalemu spolu s Dvanástimi a postupne sa k nim pridával rastúci zástup pútnikov. Svätý Marek nám hovorí, že už pri odchode z Jericha bol veľký zástup, ktorý nasledoval Ježiša (porov. Mk 10, 46).
 

Slepý Bartimej
 

Tento evanjelista spomína udalosť, ktorá sa odohráva na poslednom úseku cesty a ktorá umocňuje očakávanie toho, čo sa má stať, a znásobuje pozornosť koncentrujúcu sa ešte viac na Ježiša. Vedľa cesty, pri východe z Jericha, sedí a žobre slepý človek menom Bartimej. Len čo začuje, že prichádza Ježiš z Nazareta, začne kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10, 47).

Hľadá sa spôsob, ako ho umlčať, ale zbytočne, až do momentu, keď si ho Ježiš dal zavolať a pozval ho, aby prišiel k nemu. Spýtal sa ho: „,Čo chceš, aby som ti urobil?' Slepec mu odpovedal: ,Rabboni, aby som videl!' A Ježiš mu povedal: ,Choď, tvoja viera ťa uzdravila!' A hneď videl a šiel za ním po ceste“ (Mk 10, 51 – 52).

A hľa, po tom podivuhodnom znamení, sprevádzanom zvolaním „syn Dávidov“, akoby chvenie mesiášskej nádeje prechádzalo zástupom a v mnohých vyvolávalo otázku: Ten Ježiš, ktorý kráča pred nimi smerom do Jeruzalema, je azda Mesiáš, nový Dávid? A s jeho vstupom do svätého mesta, ktorý sa stále viac približoval, prišiel azda čas, keď Boh konečne obnoví Dávidovo kráľovstvo?

Tiež príprava vstupu, ktorú robí Ježiš spolu so svojimi apoštolmi, prispieva k vzrastu tejto nádeje. Ježiš prichádza do Jeruzalema od Betfage a Olivovej hory, teda cestou, po ktorej mal prísť Mesiáš (porov. Mt 21, 1).

Odtiaľ posiela vopred dvoch apoštolov prikazujúc im, aby mu priviedli osliatko, ktoré mali nájsť pri ceste. Oni ho skutočne našli, odviazali a priviedli k Ježišovi. Od tohto momentu ducha apoštolov a iných pútnikov naplnil entuziazmus: zobrali svoje plášte a pokládli ich na osliatko; iní ich prestierali na cestu pred Ježišom, ktorý napredoval na chrbte osliatka.

Potom narezali ratolesti zo stromov a začali kričať slová 118. žalmu. Boli to staroveké slová požehnania pútnikov, ktoré sa v tom kontexte stali mesiášskym zvolaním: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach!“ (Mk 11, 9 - 10).

Toto slávnostné prevolávanie, tlmočené všetkými štyrmi evanjelistami, je krikom požehnania, hymnom jasotu. Ono vyjadruje jednohlasné presvedčenie, že v Ježišovi Boh navštívil svoj ľud a že konečne prišiel očakávaný Mesiáš.

A všetci sú tam so vzrastajúcim očakávaním diela, ktoré Kristus naplní vstúpiac do svojho mesta. Evanjelista Matúš ďalej píše: „Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: Kto je to? A zástupy hovorili: To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta“ (Mt 21, 10).

 

Pohľad na ľudstvo ako pohľad požehnania
 

Aký je obsah či hlbšia ozvena tohto jasavého kriku? Odpoveď k nám prichádza z celého Svätého písma, ktoré nám pripomína, že Mesiáš naplní prísľub Božieho požehnania, originálny prísľub, ktorý dal Boh Abrahámovi, otcovi všetkých veriacich: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa“ (Gn 12, 2) A pokračuje: „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12, 3).

Je to prísľub, ktorý si Izrael udržiaval vždy živý v modlitbe, predovšetkým v modlitbe Žalmov. Ten, ktorý je oslavovaný zástupom ako požehnaný, je v tom istom čase ten, v ktorom bude požehnané celé ľudstvo.

Tak možno v Kristovom svetle pozerať na ľudstvo ako na hlboko jednotné a akoby zahalené plášťom božského požehnania. Je to požehnanie, ktoré všetko naplní, všetko vykúpi, všetko posvätí. 

Tu môžeme odkryť prvé veľké posolstvo, ktoré k nám prichádza skrze slávnosť Kvetnej nedele. Je to pozvanie prijať správny pohľad na celé ľudstvo, na národy, ktoré formujú svet, na jeho rozličné kultúry a civilizácie.

Pohľad, ktorý veriaci človek prijíma od Krista, je pohľadom požehnania: pohľad múdry a láskavý, schopný pochopiť krásu sveta a brať ohľad na krehkosť. V tomto pohľade sa zračí ten istý Boží pohľad na ľudí, ktorých on miluje, a na stvorenie, ktoré je dielom jeho rúk.

V Knihe múdrosti čítame: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali. Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil“ (Múd 11, 23) a ďalej: „Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“ (Múd 11, 26).
 

Kto je Mesiáš
 

Skúsme sa zamyslieť, čo sa nachádza v srdci tých, ktorí hlasno volajú na slávu Krista ako Kráľa Izraela. Istotne mali svoju predstavu Mesiáša; predstavu, ako by mal konať dlhoočakávaný Kráľ prisľúbený prorokmi. Nie je náhoda, že o pár dní jeruzalemský zástup namiesto prevolávania na slávu Ježiša, kričí Pilátovi: „Ukrižuj ho!“ (Lk 23, 21).

A samotní učeníci tak ako iní, ktorí ho videli a počúvali, zostali nemí a roztratení. Skutočne, väčšia časť zostala sklamaná zo spôsobu, pre ktorý sa Ježiš rozhodol pre prezentovanie sa ako Mesiáš a Kráľ Izraela. Práve tu spočíva jadro slávnosti Kvetnej nedele - otázka, ktorú si kládli vtedy v Jeruzaleme: Kto je to?

A ktorú si kladieme aj my dnes: Kto je pre nás Ježiš z Nazareta? Akú predstavu máme o Mesiášovi, akú predstavu máme o Bohu? Je to rozhodujúca otázka, ktorej sa nemôžeme vyhnúť - tým viac, že práve v tomto týždni sme povolaní nasledovať nášho Kráľa, ktorý si vyberá ako trón kríž; sme povolaní nasledovať Mesiáša, ktorý nám nezabezpečuje ľahké pozemské šťastie, ale šťastie neba, blažené videnie Boha z tváre do tváre. Musíme sa teda sami seba pýtať: Aké sú naše skutočné očakávania? Aké sú naše najhlbšie túžby smerom k Bohu?
 

Ježiš ukazuje Božiu moc ako moc lásky
 

Emeritný pápež Benedikt XVI. v homílii na Kvetnú nedeľu v roku 2008 pripomenul, že medzi tými, ktorí vzývajú Ježiša ako Dávidovho syna, sú aj deti. A Ježiš hovorí svojim učeníkom, že na to, aby mohli vstúpiť do Božieho kráľovstva, sa musia opäť stať deťmi: „Aby sme mohli spoznať Boha, musíme sa zriecť pýchy, ktorá nás oslepuje a odďaľuje od Boha, akoby Boh bol naším konkurentom.

Aby sme mohli stretnúť Boha, musíme sa stať schopnými vidieť srdcom. Musíme sa naučiť hľadieť mladým srdcom, ktoré nie je zatemnené predsudkami a oslepené ziskom. Tak v deťoch, ktoré svojím slobodným a otvoreným srdcom spoznávajú jeho, Cirkev vždy videla obraz veriacich všetkých čias a taktiež svoj vlastný obraz.“ Azda aj preto je Kvetná nedeľa Svetovým dňom mládeže - tento rok už 35. raz.

Kiež sú to predovšetkým dva pocity v týchto dňoch: chvála, ako to robili tí, čo prijali Ježiša v Jeruzaleme s ich „Hosanna“; a vďaka, pretože počas tohto Veľkého týždňa Pán Ježiš obnoví dar väčší, ako si môžeme predstaviť; daruje nám svoj život, svoje telo a svoju krv, svoju lásku.

Ale na taký veľký dar musíme odpovedať primeraným spôsobom, totiž darom nás samých, nášho času, našej modlitby, nášho bytia v hlbokom spoločenstve lásky s Kristom, ktorý trpí, umiera a vstane z mŕtvych pre nás. Benedikt XVI. hovorí v spomenutej kázni na Kvetnú nedeľu: „On neprichádza ako ničiteľ, neprichádza s mečom revolucionára, prichádza s darom uzdravovať.

Venuje sa tým, ktorí sú pre chorobu odsúvaní na okraj svojich životov a spoločnosti. Ježiš ukazuje Boha ako toho, ktorý miluje, a jeho moc ako moc lásky. A tak nám hovorí o tom, čo už navždy bude súčasťou správnej bohoslužby: uzdravovať, slúžiť a dobrom hojiť rany.“
 

Gesto prestierania plášťov
 

Starovekí cirkevní otcovia videli symbol tohto všetkého v geste ľudu, ktorý nasledoval Ježiša pri jeho vstupe do Jeruzalema - v geste prestierania plášťov pred Pánom.

Pred Kristom – hovorili otcovia – musíme prestierať náš život, naše osoby, v postoji vďačnosti a adorácie. V závere si opäť vypočujme hlas jedného z týchto starovekých otcov, ten svätého Andreja, krétskeho biskupa: „Prestrime teda pokorne pred Kristom nás samých skôr ako tuniky alebo bezduché ratolesti a zelené vetvy, ktoré potešia oči iba na pár hodín a sú odsúdené k strate s miazgou aj ich zelene.

Prestrime nás samých nanovo oblečených jeho milosťou, alebo lepšie, ním celým a pokorme sa pod jeho nohami ako rozložené tuniky, aby sme mohli ponúknuť víťazovi nad smrťou nie už viac jednoduché palmové ratolesti, ale víťazné trofeje. Rozbúriac duchovné ratolesti duše, aj my každý deň, spolu s mladíkmi, sväto volajme: ,Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom' (Mk 11, 9), Kráľ Izraela.“