Most, na ktorom sa budujú vzťahy

Nešlo o to, že bol kňaz. Mal na sebe civilné oblečenie. Ale jeho správanie vyhodnotili ako niečo neobyčajné, až podozrivé.

Pritom pozdrav patrí medzi najjednoduchšie a zároveň najhlbšie ľudské gestá. Je krátky, často vyslovený automaticky, a predsa v sebe nesie silu uznania: vidím ťa, záleží mi na tebe, si tu.

V každodennom zhone sa môže stať len zdvorilostnou formalitou, no v skutočnosti má dôležitý potenciál dotknúť sa samotného jadra ľudskej dôstojnosti.

Človek totiž netúži len po veciach či úspechu, ale predovšetkým po tom, aby bol videný a prijatý. Keď niekoho pozdravíme, robíme viac, než len vyslovujeme slová.

Dávame najavo, že druhý pre nás nie je neviditeľný. Všímame si ho ako osobu, nie ako prekážku či anonymnú súčasť davu. Pozdrav je akýmsi malým mostom medzi dvoma svetmi. A na takýchto mostoch sa budujú vzťahy.

NAPĹŇANIE PRÁZDNOTY

Zamyslime sa, ako veľmi môže chýbať pozdrav tam, kde sa ľudia míňajú bez pohľadu, bez slova. Ticho, ktoré tam vzniká, nie je neutrálny priestor – je to prázdnota, v ktorej sa človek môže cítiť prehliadnutý. Je to aj obraz dnešnej doby, keď ľudia často cítia samotu aj uprostred davu.