Panna Mária medzi nami

Konštitúcia Lumen gentium o Panne Márii učí, že „ani po svojom nanebovzatí neprestala v spasiteľnom poslaní, ale nám naďalej získava dar večného spasenia. S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna“ (LG 62).

MÁRIA AKO NOVÁ EVA

Vidieť prítomnosť Márie v Cirkvi a Cirkvi v Márii, vidieť, ako sa tieto tajomstvá vzájomne prelínajú, umožňuje aj kontemplatívno-odborný pohľad na dejiny Cirkvi, ktorý ponúka významný taliansky mariológ Stefano De Fiores.

Odokrýva, že Panna Mária je prítomná v jednotlivých epochách Cirkvi ako „nenahraditeľná postava, ktorá postupne dobýva čas, priestor, ľudí a inštitúcie a stáva sa reprezentatívnou osobou, fragmentom a zároveň syntézou, v ktorej sa odráža celok viery, Cirkvi, spoločnosti, jednotlivej kultúry“ (Maria sintesi di valori, 18).

Autor uvádza, že v dobe cirkevných otcov je Panna Mária prítomná ako nová Eva, ktorá vstupuje do procesu „rekapitulácie“ padlého ľudstva, teda ako „príčina spásy celého ľudského pokolenia“ a tiež ako uholný kameň ortodoxie a ikona božského archetypu.

V DEJINÁCH ĽUDSTVA

Prítomnosť Panny Márie v epoche stredoveku predstavuje dynamický bod vtedajšej kultúry, jej duchovných foriem a spoločenského života. Inými slovami, dáva sa „zakúsiť“ ako účinná ochrankyňa miest, univerzít, remeselníckych korporácií, ako zázračná, slávna, mocná, milosrdná, milostiplná Madona.

A zároveň ako žena naskrz ľudská, trpiaca ťažkosťami tehotenstva, pôrodu, znášajúca biedu, vylúčenie, exil i stratu Syna. V novoveku má Panna Mária tiež mnohoraké podoby. Je prítomná ako cieľ putovania a zasvätenia; ako protagonistka spásy; ako kompendium Božích darov; ako mikrokozmos milostí.

Tiež ako spolupracovníčka na spáse a duchovná Matka celého ľudstva; ako inšpirácia mnohých dobročinných diel; ako žena osloboditeľka; ako žena vnímajúca potreby núdznych (porov. Maria sintesi di valori).

PROROCKÁ PRÍTOMNOSŤ

Od zjavenia sv. Kataríne Labouré v roku 1830 nemožno opomenúť ani obdobie jedinečnej prorockej prítomnosti Panny Márie, pomenované „mariánska epocha“. Matka Božia nevstupuje len do jednotlivých období života Cirkvi, ale tiež do osobných dejín každého kresťana jednotlivo a do všetkých fáz jeho duchovnej cesty.

Táto tradícia pramení u sv. Augustína, ktorý na duchovnej ceste rozlišuje fázu počiatočnú, čas pokroku a fázu dokonalosti. Podľa De Fioresa v každej z nich je možné Pannu Máriu objaviť. Vždy v prospech veriaceho účinne konajúcu a zároveň ako vzor, ktorý sa má duchovným snažením dosiahnuť.

Fáza iniciácie pozostáva zo sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie. Už patristická tradícia vidí Pannu Máriu prítomnú pri krstnom prameni ako Matku každého nového kresťana. Zasahuje tam, kde sa z vody a Ducha rodí život Božích detí.

K NOVÉMU ČLOVEKU

Úlohou Márie v počiatočnej fáze je pomáhať ľuďom k obráteniu od starého života v hriechu ku Kristovi – novému človeku. Nepoškvrnená Mária je „antihriechom“, pretože vždy hovorila Bohu „áno“, a teda nikdy nevytvorila vo svojom živote priestor pre nič iné ako pre Božie Slovo.

Rovnako je prítomná aj pri sviatosti birmovania ako tá, ktorá zjavuje, čo znamená žiť v poddajnosti voči Duchu Svätému, za čo sa aj aktívne prihovára.

Pri prijímaní Eucharistie Mária pomáha nielen uznať reálnu prítomnosť toho, kto bol naozaj jej Syn a ktorého eucharistické telo je tajomne späté s telom panenskej Matky, ale tiež podporuje prijatie postojov, s ktorými Cirkev slávi Božie tajomstvá (vrátane všetkých „eucharistických postojov“ – vďakyvzdanie, solidarita, služba ľuďom).

Jednoducho Mária je tá, ktorá „celým svojím bytím prijala logiku Eucharistie“, a preto: „Cirkev, hľadiac na Máriu ako na svoj vzor, je povolaná nasledovať ju aj v jej vzťahu k tomuto najsvätejšiemu tajomstvu,“ zdôrazňuje sv. Ján Pavol II. v apoštolskeom liste Mane nobiscum Domine.

PRIĽNUTIE K BOŽIEMU PLÁNU

Vo fáze duchovnej zrelosti Mária pomáha veriacim vziať na seba zodpovednosť vnútri cirkevnej komunity i vo svete. Takže ktokoľvek si kladie otázku o povolaní, nachádza v nej príklad pohotového a zaangažovaného priľnutia k Božiemu plánu spásy.

K zrelosti viery patrí tiež schopnosť prijať kríž a ochota k spásnemu spoluutrpeniu. Matka Božieho Syna ako „živá ikona evanjelia utrpenia“, ktorá zakúšala bolesť a prostredníctvom Kristovej milosti ju premenila na akt lásky a na prameň spásy pre ľudstvo, je vzorom kresťanskej spolupráce na vykúpení.

Vo fáze mystického zjednotenia, ktoré definuje termín snúbenectvo a premena na Krista, prítomnosť Márie pomáha najmä pri premene ľudí na slobodných a dokonalých.

Tak to prízvukuje sv. Ľudovít Mária Grignion: „Tento spôsob úcty... dáva veľkú vnútornú slobodu, slobodu Božieho dieťaťa... rozširuje srdce svätou dôverou v Boha, keď spôsobuje, že hľadíme na neho ako na svojho Otca... inšpiruje nás nežnou detinskou láskou“ (O pravej úcte, 169). 

SVÄTÉ JADRO SPIRITUALITY

Druhý vatikánsky koncil nás učí: „Preblahoslavená Mária... mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti“ (LG 61).

Hans Urs von Balthasar naznačuje, že úcta k Panne Márii nie je pre kresťana nepotrebný či dekoratívny prvok spirituality. Naopak, je to „sväté jadro“, „kmeňová bunka“ spirituality Cirkvi. Mariánsku spiritualitu je nutné chápať ako komplexnú a celistvú kresťanskú spiritualitu.

A teológ Anton Ziegenaus pridáva, že ide o „základnú formu existencie veriaceho“. Je preto správne vziať si matku Máriu k sebe podobne ako sv. Ján: „Hľa, tvoja matka“ (Jn 19, 27).

Ako paradigmu – príklad vzťahu k Bohu, k Cirkvi, k sviatostiam, k človeku. Ako médium – prostriedok autentického duchovného života, v ktorom sa cez Máriu, v Márii a spolu s Máriou rýchlo napreduje smerom ku Kristovi.

Pannu Máriu potrebujeme o to viac v tejto dobe vojny, ktorá je následkom skazy hriechu a z neho pochádzajúceho nešťastia: „Pane Ježišu Kriste, Syn Otca, zošli teraz na zem svojho Ducha, daj nech Duch Svätý prebýva v srdciach všetkých národov, aby boli uchránené od skazy nešťastia a vojny.“

AJ V HODINE SMRTI

Kňaz Dominik Chmielewski z Poľska po strate vzťahu s Pannou Máriou v období dospievania opäť dostal milosť zakúsiť jej materinskú a ženskú blízkosť: „Zrazu som cítil vlnu lásky, ktorá prenikla celým mojím telom. Bola to skúsenosť nežnej dobrotivej lásky, ktorá prenikla každú bunku môjho tela. A vedel som, že je to žena. Akoby ma objala a pritisla na srdce. Nepočul som jej hlas a neviem to ani vysvetliť. Nevidíš, a predsa to vnímaš skúsenosťou. Bola to skúsenosť mladej ženy, ktorá miluje, ktorá je zamilovaná a zároveň je matkou, ktorá chce ochrániť svoje dieťa. Nevesta tvojho srdca, ktorá chce byť celkom tvoja a chce, aby si patril celkom jej.“

Neskôr, keď sa stal kňazom, spoznal spásnu silu Máriinej prítomnosti v živote kresťanov, a to z druhej strany – zo strany nepriateľa spásy.

Pri jednom exorcizme démon povedal: „Jej srdce je našou bolesťou. Jej slzy sú ohňom, ktorý nás zabíja... Vy si myslíte, že je tam navrchu, ale ona nie je navrchu, je pri vás. Čím ste si zaslúžili, aby ste ju mali tak blízko? A keď zomierate, je tam. Je tam a čaká na vašu myseľ, na to, aby pritiahla vaše srdce k dobru. Je tam a čaká na vás s otvoreným srdcom matky. S radosťou pozerá na všetky svoje deti. Učí ich dobru. Vlastnými rukami hladí každé dieťa. Miluje každé zo svojich detí, najmä tie, ktoré robia zlo a sú so mnou... Hladí ich všetky a plače. A slzy, tie žiarivé, krásne slzy tečú po tvári a ten tam hore jej nemôže odpovedať na prosbu nie. A jej plášť... Pod tým plášťom je už môj koniec“ (Chmielewski, Kecharitomene – Milostiplná).

MARIÁNSKY ČLOVEK

Teológ Hans Urs von Balthasar pripomína, že Kristovo „áno“ a Máriino „áno“ sa vzájomne prelínajú, a keďže Kristus nie je nikdy oddelený od svojej Matky, nemôže byť od nej oddelené ani Kristovo mystické telo – Cirkev, a teda ani jednotlivý kresťan.

Prijatím Márie teda dostáva naša Cirkev prijateľnejšiu podobu, pretože „v miere, v ktorej človek bude mariánsky, bude kresťanstvo cez neho rozpoznateľné a pochopiteľné“.