Pre kresťana ponížiť sa nie je slabosť

Táto čnosť nemá svoj vlastný predmet alebo špecifické pole pôsobnosti. Vlastne samotná láska, ktorá sa skláňa k druhému, je pokorná, a preto je krásna.

Je poníženosť vôbec čnosť?
Grécky starovek, ale aj zmýšľanie ľudí pred Kristom vôbec, malo s poníženosťou problém. Podľa Aristotela dokonca aj v priateľstve je potrebné dať tomu druhému pocítiť našu prevahu.

Veľkomyseľnosť u tohto Gréka nesie stopy egoistického charakteru. Podľa neho je potrebné cítiť sa ako dobrodinec a nie ako dlžník. Veď ten, kto dobrodenie prijal, stojí vždy o niečo nižšie ako ten, kto mu ho preukázal; a veľkomyseľný chce predsa vynikať.

Žiaľ, ani priateľstvo v aristotelovskej optike nemá nič spoločného s nezištným darovaním seba tomu druhému.

Keď kresťanstvo ovplyvnilo našu kultúru, poníženosť a pokora sa stávajú postojmi, ktoré predstavujú výzvu. Druhých buď oslovujú, alebo aspoň prekvapujú. Avšak nechýbajú ani hlasy kritické.

Pokora spočíva v tom, že niekto sa urobí malým, že sa zníži z lásky, aby druhým slúžil a dvíhal ich

Friedrich Nietzsche za zlé vyhlasuje to, čo pochádza zo slabosti, a kresťanstvo, čiže aktívny súcit so všetkými slabými, považuje za škodlivejšie než akúkoľvek neresť. Métou kresťana, ktorý je odvodený od Krista, by malo byť kráčanie v šľapajach svojho Učiteľa.

Ježiš vyzval svojich učeníkov: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29).

Pokora sa nezakladá na fakte, že niekto je malý a chudobný. Veď niekto môže byť úplne bezvýznamným a pritom poriadne arogantným. Pokora nespočíva ani v tom, že niekto sa cíti malým, bez hodnoty.

To môže pochádzať aj z komplexu menejcennosti a zo zlého obrazu, ktorý si vytvoril o sebe samom. Tento postoj privádza skôr k depresii a k sebapoškodzovaniu ako ku skutočnej pokore.

Pokorným nie je ani ten človek, ktorý sám seba označuje za malého; mnohí totiž vyhlasujú, že za nič nestoja, bez toho však, aby aj skutočne verili tomu, čo hovoria.

Pokora spočíva v tom, že niekto sa urobí malým, že sa zníži z lásky, aby druhým slúžil a dvíhal ich. A Ježišova pokora je takáto. Skutočne pokorný je jedine Boh. Keďže je najvyšší, nemôže sa nad nikoho vyvyšovať: on môže len zostúpiť, znížiť sa.

Podľa Maxa Schelera cnosť pokory sleduje pohyb božského bytia, ktoré „sa spontánne zrieka svojej výšky a majestátu, prichádza k človeku, aby sa stalo slobodným a blaženým služobníkom každého človeka i celého stvorenia“.

Túžba človeka po veľkosti a padnuté ľudstvo
Celý Ježišov život je uponížením sa, pretože každý okamih Ježišovej prítomnosti medzi nami je prejavom Otcovej lásky. Stojíme pred tajomstvom uponíženia sa Božieho Syna, ktoré bolo podmienené slobodným rozhodnutím milosrdného Boha spasiť hriešneho človeka.

Kristus sa stáva nám podobným, aby človeka urobil podobným Bohu.

V modlitbe dňa na 14. cezročnú nedeľu plní dôvery prosíme: „Všemohúci Bože, ty si pozdvihol padnuté ľudstvo uponížením sa tvojho Syna, daruj svätú radosť svojim verným, ktorých si vymanil z otroctva hriechu, a priveď ich do večnej blaženosti.“

Ľudstvo uverilo diablovmu klamstvu, že Božie príkazy nám škodia, že nás obmedzujú. Adam a Eva sa báli, že ak by Boh bol býval príliš veľkým, bol by im vzal niečo z ich života.

Mysleli si, že Boha musia dať bokom, aby mali priestor pre seba samých. Prečo by sa mal človek pred niekým ponižovať? Ateistický mysliteľ Jean-Paul Sartre považuje človeka za absolútne slobodného.

Nakoniec človek považuje sám seba iba za produkt slepej evolúcie a ako taký môže byť použitý i zneužitý. Aký paradox! Človek, ktorý chcel byť ako Boh, následne klesá na úroveň zvierat.

Ak by Boh jestvoval, predstavoval by preňho konkurenciu, ba dokonca hrozbu. A tak v mene ľudskej slobody Boh musí zmiznúť, veď predsa my chceme byť úplne nezávislí. Je to však vôbec možné? Zákonite prichádza druhý človek, ktorý náš životný priestor obmedzuje, a tak nám neostáva nič iné, ako ho považovať za peklo.

A dôsledok? Ak niet zákona Božieho, začína platiť zákon džungle. Tam, kde zmizne Boh, človek sa nestáva veľkým; ba naopak, stráca božskú dôstojnosť, stráca Boží odlesk zo svojej tváre.

Nakoniec človek považuje sám seba iba za produkt slepej evolúcie a ako taký môže byť použitý i zneužitý. Aký paradox! Človek, ktorý chcel byť ako Boh, následne klesá na úroveň zvierat.

Pravdivé sú Ježišove slová: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14). Touto školou prešiel aj márnotratný syn z Ježišovho podobenstva.

Najprv nechápal, že práve v otcovom dome mal skutočnú slobodu. Až nakoniec v ďalekých krajoch medzi sviňami pochopil, že vzdialením od otca sa nestal veľkým, ale otrokom.

Kristovo uponíženie sa
Ježiš, ktorý mal s Otcom zhodnú prirodzenosť, rovnakú moc a nesmrteľný život, spája sa s človekom. Svätý Pavol uponíženie opisuje nasledovne: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu...“ (Flp 2, 6 - 7).

Používa grécke slovo kenosis, čo doslovne znamená vyprázdniť sa. Ježiš sa vyprázdnil zo seba samého, zo svojho božstva a prijal prirodzenosť sluhu. Božia všemohúcnosť je všemohúcnosťou lásky.

Láska je sebadarovaním; kde niet ochoty darovať seba, nemožno hovoriť o láske. Boh pozná iba sloveso „darovať“! Kto sa však daruje, ten už nakoniec nič nevlastní. Pretože Boh je nekonečným darom, zvolil si chudobu. Znamením sa nám stali slová: „nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 12).

Boh je nekonečne chudobný a nekonečne pokorný, lebo je nekonečná Láska. V Ježišovej blízkosti sa ľudia cítili veľkými, hodnotnými, vnútorne slobodnými. Ježiš ich neznižoval ani nemoralizoval, ako to robili zákonníci. Zaobchádzal s nimi ako s priateľmi, ako s rovnými. Jeho slová, schopné meniť život poslucháčov, mu vychádzali zo srdca.

Kristova autorita pomáha ľuďom rásť, je pre nich oporou. Slovo „autorita“ pochádza z latinského augere, čo znamená „tvoriť, spôsobovať rast, zveľaďovať“. Chesterton raz povedal: „Veľkosť znamená dať pocítiť iným, že sú veľkí.“

Ježiš sa k nám skláňa a dotýka sa našej biedy. Jeho dotyk však nefunguje ako stlačenie klávesy „Delete“. Ježiš nemaže ľudskú biedu „len tak“, nezúčastnene. On ju odstraňuje tým, že ju berie na seba.

Prv než Pán naklonil svoju hlavu na kríži, nezdráhal sa v pozícii sluhu skloniť ju k nohám svojich učeníkov. Koľkokrát už obmyl aj moju špinu, moje viny!

Kristova autorita pomáha ľuďom rásť, je pre nich oporou.

Posledná večera nie je iba anticipáciou obety, ktorú Ježiš zavŕši na kríži, ale tiež syntézou života darovaného, obetovaného za spásu celého ľudstva. Ježiš ako pšeničné zrno padol do temnej zeme svojho umučenia a potupnej smrti; avšak toto zrnko vzišlo a so svojím zmŕtvychvstaním prinieslo úrodu.

Tá „mnohá úroda“, to je Cirkev, ktorá sa zrodila z jeho smrti. Láska, kráčajúca cestou poníženia a poslušnosti až na smrť na kríži, nemôže znamenať porážku, ale víťazstvo.

Na meno Ježiš sa raz zohne každé koleno a každý jazyk bude vyznávať Ježiš Kristus je Pán! (porov. Flp 2, 10 - 11). Spasiteľ sa však neprestáva ponižovať: robí tak denne na našich oltároch pri slávení Eucharistie, len aby jeho Cirkev mohla žiť, aby sme mali v sebe život.

Poníženosť v živote svätých
Hľadiac na Kristovu poníženosť, Mária sa nám ukazuje ako prvá Ježišova učeníčka. Nikdy nezaprela svoje „áno“: od zvestovania až po kríž. Mária porazila pýchu nepriateľa. Každý skutok neposlušnosti je totiž skutkom pýchy.

Mária je pokorná, zvelebuje Pána, uznáva Božiu veľkosť a pokora ju robí tým najobľúbenejším a najkrajším stvorením v Božích očiach. Láska, nie egoizmus robí človeka krásnym! Človek je veľkým vtedy, ak uzná Božiu veľkosť.

Naša nebeská Matka ukazuje, že pokora nie je čnosťou slabých, ale silných. Silný človek s druhými nezaobchádza zle, len aby sa on sám cítil dôležitý. Mária po zvestovaní spontánne odchádza slúžiť svojej príbuznej Alžbete bez toho, aby si o sebe niečo namýšľala.

Mária potvrdzuje, že slúžiť Bohu znamená kraľovať a pozýva nás spievať Magnificat naším vlastným životom.

Svätý František z Assisi bol taký pokorný, že životopisci ho označili ako alter Christus (druhý Kristus). Svojou veľkou pokorou sa mu viac ako ostatným podarilo byť opravdivým Ježišovým učeníkom.

Naša nebeská Matka ukazuje, že pokora nie je čnosťou slabých, ale silných.

To, že sa svätý František „učinil malým“, stalo sa dôvodom, že ho nespočetné zástupy vždy milovali. V jeho živote sa táto vnútorná premena začala pri stretnutí s malomocným.

Najprv chcel inštinktívne utiecť, avšak v srdci sa mu prihovoril hlas: „František! Ak ma chceš poznať, musíš dať prednosť trpkému pred sladkým a pohrdnúť sám sebou.“

A tak František po chvíli váhania zostúpil z koňa a úbožiakovi zmätenému z toľkej smelosti a veľkodušnosti ponúkol peniaze. Potom si dodal odvahu, chytil ho za ruku a priblížil si ju k ústam, aby ju pobozkal.

Úžasná lekcia pre nás, ako máme hľadať Boží obraz vo všetkých ľuďoch a v nich slúžiť Bohu. Keď sa František zriekol všetkého, akejkoľvek túžby po márnivosti a pýche, pokora zvíťazila nad všetkými vášňami – nad tým, čo je v nás divoké a živočíšne.

Lesk poníženosti v našom živote
Nietzsche obžalúva Ježiša, že na svet priniesol „chorobu“ pokory namiesto vysnívaného ideálu, ktorým je „vôľa k moci“. Dejiny nám však ukázali, aké je ovocie takéhoto prevrátenia hodnôt.

Pokora človeka nielenže nedeprimuje, ale robí ho autentickým, pravdivým. Pokora je totiž pravda. Slovo „pokora“, po latinsky humilitas, je odvodené od zeme, od pôdy – humus.

Pokorný človek je taký, ktorý nohami stojí na zemi a nenechá sa unášať rôznymi pochvalami. Je veľkým omylom považovať sa za pokorných len preto, že sme k blížnemu zdvorilí a milí.

Pokora je náročná vec, pretože len čo nám druhí povedia niečo, čo nám nie je po chuti, hneď sa nahneváme. Pokorný človek pozná pravdu o svojom vlastnom bytí: vie, aké je jeho miesto v poriadku stvorenia, uznáva ohraničenosť svojich duševných i telesných síl. Je si vedomý toho, že je „prach a popol“, že je hriešnik a že aj jeho srdca sa môžu zmocniť temnoty.

Pokora človeka nielenže nedeprimuje, ale robí ho autentickým, pravdivým. Pokora je totiž pravda.

Niet preto dôvodu vystatovať sa alebo zle rozprávať o iných. Svätá Bernadeta, ktorej sa zjavila Panna Mária, na konci svojho života ďakuje nebeskej Matke: „Za to, že som nikdy neovládala pravopis, za pamäť, ktorú som nikdy nemala, za moju nevedomosť a hlúposť, vďaka.

Ďakujem, lebo keby bolo na zemi iné dievča, nevedomejšie a hlúpejšie ako ja, bola by si si iste vybrala ju.“

Pokorný človek sa spýta seba samého: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7) Podľa Gustáva Junga pyšný človek nezíska psychické zdravie, pokiaľ nenadobudne postoj rešpektu vzhľadom na skutočnosť, ktorá ho presahuje, čiže kým nezaujme postoj pokory.

Znamená to teda, žeby sme sa mali vzdať akejkoľvek ašpirácie po veľkých veciach? Jedného dňa Ježiš povedal svojim učeníkom „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9, 35).

Túžba po prvenstve je teda legitímna, jej uskutočňovanie však nespočíva vo vyvyšovaní sa nad iných, robiac si z nich otrokov alebo svojich obdivovateľov.

Pri kreovaní nových kardinálov pápež František povedal: „Nikto z nás nesmie na druhých hľadieť z výšky. Takto sa môžeme pozerať na osobu len vtedy, keď jej pomáhame vstať.“ A toto robí vlastne dobrý rodič, ktorý sa nad deti nevyvyšuje, ale ich dvíha, chce aby rástli, ba dokonca, aby ho aj prerástli.