Synoda je pre Cirkev nová Veľká noc

Všetci máme ľudskú skúsenosť „osobných hrobov“ a tmy v živote. Naše neúspechy nám dávajú vedieť, že potrebujeme pomoc. Preto je pre nás Veľká noc pozvaním a návodom, ako objaviť riešenia našich problémov, posilu v našich slabostiach, vyslobodenie z otroctiev či hriechov a tiež vyliečenie z našich chorôb.

VSTAŇME Z MŔTVYCH

Veľkonočné posolstvo je absolútne základné pre celý kresťanský život. Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je tajomstvom, z ktorého pramení celá kresťanská viera a tiež všetky nádeje kresťana. Preto je najpodstatnejšie v celej kerygme, teda v celom evanjelizačnom procese.

Veď keby Kristus nevstal z mŕtvych, márna by bola naša viera aj ohlasovanie (porov. 1 Kor 15). Vskutku, v tomto tajomstve spočíva nádej, že premôžeme všetky naše slabosti, hriechy, problémy a bolesti, pretože Kristus premohol smrť, ktorá je okrem iného aj symbolom našich osobných smrtí a hrobov.

V spojení Kristovho zmŕtvychvstania a našej ľudskej snahy spočíva všetok náš ľudský úspech a najmä naše osobné zmŕtvychvstanie na konci vekov, no aj naše „osobné zmŕtvychvstania“ už teraz počas pozemského života.

Máme totiž okrem skúsenosti hrobov aj skúsenosť radosti, ak to s Božou pomocou v živote zvládame. Podobne ako na tejto osobnej úrovni aj na úrovni spoločenstva Cirkvi máme skúsenosť tmy a hrobov, ktoré sa zdajú nepremožiteľné a ktoré so sebou prinášajú aj zvláštnu sterilitu Cirkvi, niekedy i pohoršenia.

Aj tu je naporúdzi veľkonočné tajomstvo, a teda silné pozvanie vstať z mŕtvych. Rovnako ako na osobnej úrovni aj tu je návod celkom jasný – spojiť silu Kristovho zmŕtvychvstania s vlastným úsilím.

KRÁČAJME S JEŽIŠOM

Nádherný príklad toho, ako to robí Kristus a ako s ním spolupracovať, nám ponúka príbeh o emauzských učeníkoch (porov. Lk 24, 13 – 35).

Aj my sme niekedy ako tí dvaja učeníci tak veľmi sklamaní životom, vzťahmi, skúsenosťami a okolnosťami, že kráčame niekam bezmyšlienkovite alebo blúdime bezcieľne.

Dokonca sa takto javí aj samotné spoločenstvo Cirkvi – niekedy sa zdá, že nekráča priamou Kristovou cestou podľa jeho misie, ale len niekam v smútku bezcieľne kráča. K učeníkom sa však pridal v tichosti a pokojne Kristus a kráčal s nimi.

Nič lepšie ich v tejto situácii nemohlo stretnúť ako to, že sám Ježiš ide s nimi. Oni si to ani neuvedomili, ale to nebolo dôležité. Dôležité bolo, že bol s nimi. Napriek tomu, že ich na túto cestu nepozval ani neposlal, pridal sa k nim.

A sám začal zaujímavý proces dialógu s Bohom i medzi nimi – učeníci sa vyrozprávali a Ježiš im vykladal Písma. Vysvetlil im ich situáciu a pomohol sa zorientovať.

Pre učeníkov bolo dôležité prijať túto metódu – vyrozprávať Bohu, čo mali na srdci, a potom počúvať. Táto Božia metóda im pomohla dostať sa zo smútku a začať opäť veriť, tešiť sa a nájsť v živote správne nasmerovanie.

VYROZPRÁVAJME SA MU

Koľkokrát aj my ideme cestami, na ktoré nás Boh neposlal? Ako jednotlivci, ako spoločenstvá, ako farnosti, ako diecézy aj ako celá Cirkev. Koľkokrát ideme bludnými cestami, po ktorých nám Boh nekázal ísť alebo pred ktorými nás dokonca varoval? Potom si možno uvedomíme, že sme mimo.

No Ježiš sa k nám vtedy pridáva a ide s nami, napriek všetkému je pri nás. A ponúka nám metódu – vyrozprávať, čo je v našom srdci, zveriť to Bohu a počúvať, čo nám hovorí. Keby sa Ježiš nepridal k učeníkom, asi by sa utopili v depresii a smútku. No on sa k nim pridal a to bola ich záchrana.

Podobne sa aj my často topíme, ale Ježiš je s nami. A ako zmenil beznádejných mužov na nadšených svedkov, tak chce zmeniť aj nás. Veď všetci iste súhlasíme s tým, že keď nám horí srdce, žije sa krajšie.

Nadšenie totiž patrí k životu – pre duchovno, pre vzťahy, pre prežívanie jednotlivých dní, pre udalosti, pre plány... K tomu nám pomáha Boh, aby sme boli nadšení v osobnom živote, vzťahovom a aj v živote Cirkvi.

POROZUMEJME SYNODE

Ak porozumieme tejto metóde, porozumieme aj synode o synodálnej povahe Cirkvi, ktorá práve vo svete prebieha. Cirkev si cez pápeža uvedomuje, že sa v mnohých ohľadoch dostala do slepých uličiek. Robíme niečo, ale nie stále sme v línii Kristovej misie.

Venujeme sa činnostiam a aj mnohým dobrým náboženským záležitostiam, no uniká nám podstata. Preto sme ako emauzskí učeníci, ktorí kráčajú bezcieľne. Žiaľ, do Cirkvi sa okrem bezcieľnosti a frustrácie dostala aj pýcha, ktorá všetko ešte sťažuje.

Synoda je teda pre Cirkev veľkonočným pozvaním k zmŕtvychvstaniu nie až na konci vekov, ale k aktuálnemu „zmŕtvychvstaniu“ jednotlivých kresťanov, spoločenstiev, farností, diecéz aj celej Cirkvi. Tým sa nám možno s Božou pomocou podarí meniť svet.

Nanovo si prostredníctvom synody uvedomujeme, že Kristus svoju Cirkev neopustil, ale napriek našim zblúdeniam a bezcieľnym cestám kráča s nami. Pozýva nás podobne ako emauzských učeníkov k odvážnemu rozprávaniu, pokornému počúvaniu Boha a ostatných okolo nás, a tak k novému autentickému dialógu.

Práve ten je Božou metódou, ako konkrétne spolupracovať s Kristom na obnove jeho Cirkvi a na obnove života každého jedného z nás.

V takomto dialógu sa totiž dá nájsť pravda o tom, kde a akí sme, dá sa v ňom objaviť Božia vôľa pre človeka aj pre celú Cirkev a je to aj metóda na obnovu a nasmerovanie podľa spoznanej Božej vôle. Je to vlastne kvalitná analýza a následne nachádzanie vízie pre život. Práve o tom je aktuálna synoda.

KRÁČAJME SPOLOČNE

Ak sa túto synodálnu metódu dobre naučíme, máme nádej, že sa budeme menej strácať v tom, čo a ako robiť. Okrem toho si jasnejšie uvedomíme svoje „slepé uličky“ či bezcieľne cesty a pokúsime sa kráčať Kristovou cestou, ku ktorej nás pozýva.

Tak začneme byť nanovo soľou zeme a svetlom sveta, ako nám to kladie na srdce Ježiš (porov. Mt 5, 13 – 14). Inými slovami, začneme sa pri všetkom v Cirkvi pýtať, či napĺňame misijné poslanie: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Tiež pochopíme, že spoločné kráčanie je Bohom chcené fungovanie spoločenstva Cirkvi na všetkých úrovniach – univerzálnej, národnej, diecéznej, farskej, na úrovni spoločenstiev a aj na úrovni domácich cirkví v našich rodinách.

Len toto spoločné kráčanie umožňuje Cirkvi ohlasovať evanjelium v súlade s Kristovou misiou.

POZRIME SAMI NA SEBA

Prax synody prináša zaujímavé zistenia. Máme strach pravdivo sa na seba ako na Cirkev pozerať. Radšej sa presviedčame, že je všetko v poriadku a že vlastne kráčame správne. Viete si predstaviť, žeby sa takto na situáciu pozerali emauzskí učeníci?

Nevyrozprávali by Ježišovi úprimne o svojej bolesti a obavách a možno by tak ani nespoznali, že s nimi vlastne kráča Kristus. Išli by ďalej po svojej ceste a zotrvávali by vo svojom smútku.

Pochmúrnosť ich situácie by sa možno po čase upokojila a nabrala veselšie črty, no bez Pravdy by nikdy nepriniesla svetlo zmŕtvychvstania a opravdivej radosti povstania z hrobu.

Pravdivo sa teda pozrieť na seba samých, nájsť pravdu o našom spoločenstve Cirkvi, odvážne rozprávať o všetkom a pokorne počúvať Boha a ostatných je synodálna cesta.

Práve tá má nádej priniesť do Cirkvi novú Veľkú noc, ktorá nebude len pripomienkou historickej udalosti či liturgickým sprítomnením, ale ozajstným zmŕtvychvstaním z „hrobov“ našej Cirkvi.