Za Cirkev kráčajúcu s Kristom a za jej otvorené srdce a oči

Heslom tejto nedele je výrok: Blahoslavený ten, čo počúva Božie slovo. Ide o parafrázu Ježišovho výroku v Lukášovom evanjeliu (porov. Lk 11, 28), ktorým Ježiš limituje šťastie z materstva svojej matky. Jej materstvo vyzdvihla istá žena slovami: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval!“ (Lk 11, 27).

Ježiš odpovedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28). Ozajstné šťastie a blaho pramenia zo vzťahu s Bohom, ktorý je Ježišovým aj naším Otcom.

Tí, čo počúvajú a plnia Božie slovo ako Ježiš, jeho matka Mária, apoštol Pavol a mnohí iní, zakúšajú skutočné blaho a šťastie, ktoré presahujú aj radosť materstva Božej Matky.

Synoda o nás

V tomto roku sa určité state Božieho slova ponúkajú na rozbeh synody o synodalite Cirkvi na lokálnej úrovni. Minulý rok ju otvoril pápež František a počas tohto roka by sa mala konať vo farnostiach a kresťanských spoločenstvách.

Jej cieľom je obnoviť evanjelizačný zápal v našich komunitách v atmosfére modlitby a počúvania Božieho slova.

Na tejto „spoločnej ceste“ (gr. synodos) sa veriaci, bratia a sestry Krista, majú vzájomne počúvať, viesť dialóg, oceniť prejdenú cestu, ale sa aj odvážne pýtať, uvažovať a podávať návrhy, ako lepšie kráčať s Kristom.

Všetci čelíme tomu, že kresťanstvo hľadá cestu, ktorá by ho vyviedla z inštitucionálnych a mentálnych hraníc, pomohla mu prekonať nostalgiu po predmodernej podobe či vzdať sa novovekej formy, kde je kresťanstvo len jeden zo svetonázorov.

Všetci kráčame v Cirkvi po spoločnej ceste, pričom Božie slovo a sviatosti nám na nej dávajú účasť na Božom živote. Božie slovo navyše osvecuje rozum, očisťuje srdce, iniciuje nové nápady, ale tiež spochybňuje naše kráčanie a motivuje nás nabrať lepší kurz.

Kľúčový text pre synodu

Na meditáciu sa predkladá viacero textov o kráčaní (porov. Mk 10, 46 – 52 alebo Sk 10 – 11). Na účely synody zostáva zásadnou stať o emauzských učeníkoch v Lk 24, 13 – 35.

Do pozornosti ich dáva aj logo Nedele Božieho slova, znázorňujúce učeníkov v pohybe, pretože ohlasovanie zmŕtvychvstalého Krista nezvládnu unavení či leniví učeníci, ale dynamickí muži a ženy.

Vzkriesený Kristus tu drží zvitok, symbol Svätého písma, ktoré našlo v jeho osobe svoje naplnenie. Druhým učeníkom je žena Kleopasa, ktorá je na základe textu (porov. Jn 19, 25) pokladaná za Máriu.

Tváre oboch pútnikov sú obrátené ku Kristovi. Kleopas má v ruke palicu a jeho žena ukazuje jednou rukou nahor, zatiaľ čo druhou sa priam dotýka Pána, potvrdzujúc, že splnil starodávne sľuby a je živým Slovom, ktoré sa musí hlásať svetu.

Kontext state o emauzských učeníkoch

Literárne podanie state o učeníkoch v Lukášovom evanjeliu (Lk 24, 13 – 35) je o dynamickom prerode učeníkov zásluhou Krista, ktorý vrhá svetlo na cestu skľúčených učeníkov z Jeruzalema do Emáuz a do Jeruzalema po tom, ako spoznali Pána.

Príbeh je majstrovským rozprávaním Lukáša, má dynamický rozmer putovania a statický moment stolovania. Ježiš aj počas verejného pôsobenia často putoval a mnohokrát si rád sadal za stôl najmä s ľuďmi na okraji spoločnosti.

Celá udalosť o postupnom zjavovaní Krista má povahu epifanického zázraku, kde zázračné konanie Ježiša odhalí jeho identitu, ako pri krste v Jordáne alebo pri premenení na vrchu.

Stať sa odohráva po zmŕtvychvstaní Ježiša a zapadá do gradujúcej dynamiky Ježišovej prítomnosti a jeho spoznávania učeníkmi v 24. kapitole. Začiatok kapitoly (porov. Lk 24, 1 – 12) opisuje prázdny Ježišov hrob z dôvodu zmŕtvychvstania, pričom dvaja mladíci ohlasujú ženám zvesť, že žije.

Žije, ale nie je prítomný. Neskôr je už Ježiš prítomný (porov. Lk 24, 13 – 35), ale nie je poznaný na ceste s dvomi učeníkmi. Dáva sa spoznať v dome v Emauzách.

Záverečná stať (porov. Lk 24, 36 – 53) sa deje vo večeradle, kde vstúpi medzi zjednotených učeníkov a aktívne sa im dáva poznať nielen cez svoje rany, ale aj jedením ryby.

Učeníkov plných strachu pred Židmi sa tam pýta: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky?“ (v. 38), čo sa podobá otázke anjelov ženám: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (v. 5 – 6).

Ježiš otvára učeníkom Písma aj vo večeradle, ako to robil na ceste do Emáuz, no tu im navyše prisľúbi dar Ducha. Napokon ich na ceste do Betánie požehnal a definitívne sa im vzdialil z očí a zostáva neviditeľný. Učeníci z Olivovej hory sa vrátia do Jeruzalema ako emauzskí učeníci a v chráme oslavujú Boha.

Obsah a odkaz state

Evanjeliová stať Lk 24, 13 – 35 sa dá rozdeliť na tri časti: na ceste (v. 13 – 27), v dedine (v. 28 – 32) a v Jeruzaleme (v. 33 – 35). V úvode state (v. 13 – 15) sú údaje o mieste, osobách a okolnostiach.

Okrem toho, že nevieme s istotou, kde presne ležali Emauzy, vzdialené asi 11 km od Jeruzalema (kandidátmi sú až štyri lokality el-Qubeibe, Amwâs, Abu Goš, Latrun), nepoznáme ani identitu druhého pútnika.

Už cirkevní otcovia uvažovali o sv. Petrovi alebo o žene Kleopasa menom Mária. Obaja učeníci boli asi z okruhu sedemdesiatich dvoch učeníkov Ježiša poslaných po dvoch kázať na miesta, kam chcel ísť (porov. Lk 10, 1).

K učeníkom sa pripojil ten najdôležitejší protagonista a šiel s nimi. Ježiš, Boh, ide krokom človeka, aby ho priviedol ku kráčaniu Božím krokom. Skutočným problémom učeníkov, ktorý sa rieši v príbehu, sú zastreté oči: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (v. 16).

Doslovný text v pasíve „ich oči boli držané“ naznačuje, akoby Boh sám nedovolil, aby učeníci Ježiša hneď spoznali. Oči učeníkov sa otvoria až pri lámaní chleba (v. 31). Vo chvíli, keď smrť a pochovanie Ježiša zahalili videnie učeníkov, keď už nebolo nádeje a východiska, na ceste sa objaví Niekto.

Živý Kristus kráča, pýta sa, núti učeníkov hovoriť (v. 19 – 24) a oni odhalia svoje predstavy o ňom (v. 21: „my sme dúfali, že vykúpi Izrael“). Dielo spásy očakávali v kategóriách moci. Vo v. 25 – 27 Ježiš ako cudzinec prevezme slovo a odkazuje na Písmo.

To je kľúčom k pochopeniu udalostí: Nový zákon sa má čítať vo svetle Starého. Platí to aj pre nás, ktorí žijeme v čase jeho neprítomnosti. V Písme nachádzame nádej a tiež svetlo na pochopenie nových udalostí. Ide o zmenu perspektívy (v. 28 – 32).

Pred dedinou sa cudzinec správa tak, akoby chcel ísť ďalej. To vyvolá prosbu učeníkov: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil“ (v. 29).

V dvoch veršoch (v. 29 – 30) sa tri razy zdôrazní „byť spolu“. To, čo mení veci, je spoločenstvo života; jeho výrazom je hostina s Ježišom, označená Lukášom ako lámanie chleba (v. 35).

Pri tomto stolovaní Ježiš urobil štyri gestá – vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho (v. 30), ktoré urobil pri zázraku rozmnoženia chleba, ale i pri Poslednej večeri. Iróniou je, že keď Ježiša spoznali a otvorili sa im oči, on sa im stráca z dohľadu.

Zostane len Písmo a znamenie lámania chleba, odkazujúce na Eucharistiu uskutočnenú vo večeradle. Ježiš je prítomný, ale zostáva neviditeľný.

Učeníci premýšľajú nad udalosťou, už cestou domov im horelo srdce z rozhovoru s Kristom a jeho podania Písma, preto sa v závere vrátia k prameňu, do spoločenstva Vzkrieseného v Jeruzaleme (v. 33 – 35). Tam sa stávajú svedkami zmŕtvychvstania Ježiša a tam nájdu zmysel bytia spolu s ním a s inými.

Témy synody

Emauzskí učeníci sa nazdávali, že ich Boh na Veľký piatok opustil, ale z krízy viery precitli na tretí deň na spoločnej ceste s neznámym pútnikom, ktorý ich pokarhal, ale aj rozpálil ich srdcia slovom Písem.

Zakúsili svetlo veľkonočného rána v premene svojej viery na ceste. Cirkev a jej viera sú natoľko kresťanské, nakoľko sú veľkonočné; keď precitajú a vstávajú z mŕtvych. Je pozoruhodné, ako text o emauzských učeníkoch konvenuje s desiatimi témami synody odporučenými na konzultáciu.

Šesť súvisí s príbehom: 1) druhovia na ceste; 2) počúvať; 3) vziať si slovo; 4) sláviť; 5) mať spoluzodpovednosť za misiu; 6) viesť dialóg v Cirkvi a spoločnosti. Ostatné štyri témy idú poza príbeh: 7) viesť dialóg s inými kresťanskými denomináciami; 8) autorita Cirkvi a spoluúčasť veriacich; 9) rozlišovať a rozhodovať; 10) formovať sa v synodalite, t. j. v spoločnom kráčaní.