Každoročne vo Vianociach je možné vidieť a rozpoznávať viac duchovných dimenzií. Ústrednou je však skutočnosť, že Boh nás neskutočne miluje. Svoju lásku k ľuďom potvrdil poslaním svojho Syna na tento svet. Čo viac nám mohol darovať ako seba samého a večný život s ním?

Čas Adventu pokročil a Cirkev v liturgii slovami štyridsiateho žalmu rozjíma nad tajomstvom vtelenia Božieho Syna. Plniť Božiu vôľu sa nám ľuďom zdá veľmi náročnou úlohou. Najmä vtedy, ak si to vyžaduje sebazápor a zrieknutie sa svojich sebeckých pohnútok.

Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie bolo vyvrcholením dlhodobého vývoja a rozvinutím dogmy o Bohorodičke. Inými slovami, Panna Mária, aby mohla počať a porodiť Ježiša Krista ako pravého Boha a človeka, musela byť v stave dokonalej milosti, teda bez akéhokoľvek hriechu, ako osobného, tak aj dedičného.

Spomienka svätého Mikuláša liturgicky patrí do Adventného obdobia. Bezpochyby upriamuje našu pozornosť na kresťanské čnosti solidárnosti a obetavosti pre druhých. Je to výzva aj do dnešných dní.

Nicejsko-carihradské vyznanie viery v kontexte prisľúbeného Mesiáša vyznáva: „Mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Sväté písmo dosvedčuje, že Ježiš Kristus prišiel na svet, aby zachránil ľudí a oslobodil ich od hriechov. Už v Starom zákone zaznelo slovo proroka Izaiáša: „Sám (Boh) príde a spasí vás“ (Iz 35, 4).