Editoriál 22/2025

Už vtedy sa zrejme nenápadne rodilo jeho povolanie, ktoré postupne prerástlo z detskej zvedavosti až k úplnému odovzdaniu sa Bohu.

Aj keď súčasná doba duchovným povolaniam príliš nepraje, ešte sa v našich kostoloch nájdu chlapci, na ktorých badať takéto úprimné detské nadšenie. Vždy mi vyčarí úsmev, keď miništranti sú takí maličkí, že ich spoza oltára ani nevidieť, ale načahujú sa, čo im sily stačia, aby boli pri ňom čo najbližšie. Ktovie, možno sa fotka niektorých z nich o niekoľko rokov objaví aj v našej tradičnej novokňazskej prílohe. Aj tento rok v nej zverejňujeme menoslov tých, ktorí o pár dní vysviackou vstúpia do kňazského stavu.

Tým sa však pre nich všetko len začína. „Aj po vysviacke potrebujú kňazi pokračovať vo svojej formácii. Tá sa nekončí prakticky nikdy,“ prízvukuje biskup František Trstenský, s ktorým sme rozoberali tému sprevádzania kňazov na ich životnej ceste (s. 3). S biskupom Petrom Beňom sme sa rozprávali aj o tom, či kňazom hrozí v ich povolaní vyhorenie (s. 4 – 5). Isté je, že aj ich môže čosi zaskočiť, napríklad pocit samoty. „Doslova ma drvila. Trvalo niekoľko rokov, kým som si zvykol,“ priznáva farár Peter Petrek (s. 10).

V každom prípade diecézni či rehoľní duchovní, tak ako každý z nás, tiež potrebujú čas na oddych. Akým záľubám sa vtedy niektorí z nich venujú, aj to sa dozviete v našej novokňazskej prílohe. A pri jej čítaní, prosím, nezabudnime najmä na modlitbu za nich a za nové duchovné povolania.