Editoriál 46/2025

Naisto som nekachličkoval kúpeľňu, keďže som vtedy nemal ešte ani desať rokov. Máločomu som rozumel. O to viac ma neskôr vtiahlo študovať príbehy tých, ktorých komunistický režim nezlomil ani ohavnými praktikami. Ostali pevní v hodnotách, v kresťanskej viere, napriek krutému, až neľudskému zaobchádzaniu.

Ako hrdinsky znášali utrpenie za vieru biskup Gojdič, don Titus, Janko Havlík, Silvester Krmčéry a mnohí ďalší, ma fascinuje. Bagatelizovanie zločinnosti komunistického režimu, ktoré neraz vidíme aj v dnešnej dobe, považujem za šliapanie po ich pamiatke. Teším sa preto, že aktuálne číslo KN je venované odkazu novembra ’89. A že vám v ňom môžeme ponúknuť napríklad aj rozhovor s Pavlom Hricom (s. 4 – 5). Je zakladateľom Múzea obetí komunizmu, kde bezmenným obetiam dávajú mená. A za každým z nich je konkrétne ľudské utrpenie. Tu, na našom Slovensku.

Skvelým čítaním je tiež neošúchaný príbeh emigranta Pavla Németha, ktorý pri úteku do slobodného sveta neváhal preplávať aj mrazivú januárovú rieku (s. 16 – 17). Za nádych slobody bol ochotný riskovať väzenie. My dnes nemusíme. Vážme si to.

Áno, demokracia priniesla inegatívne javy. V niektorých regiónoch sa ťažko hľadá obživa. Ale rezonujú mi slová Silvestra Krčméryho z jeho pamätnej reči pred komunistickým súdom, keď vedel, že stratí mnoho – že dlhé roky strávi za mrežami: „Nám stačí pravda.“ Nuž, aj dnes je možné pravdu i ukrižovať. Je možné aj škrtnúť 17. november z kalendára voľných dní. Ale „pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych“