Keď ma šéfredaktor Ján Lauko poprosil o komentár k téme manželstva, povedal som si, že toto je vážna téma. Čo ja k tomu vôbec môžem napísať? Po dlhšom uvažovaní som nadobudol pocit, že o manželstve bolo povedané už všetko, že už k tomu nie je čo dodať. Ako poznamenala moja manželka, manželstvo je potrebné už len žiť. A má pravdu. Je tu ale jeden, pre niekoho malý a pre iného veľký otáznik: ako?

Zasvätený život je pre Cirkev veľký dar. Rád by som preto poukázal na to, čo zasvätenému životu predchádza, a to je povolanie.

Fanúšikovia na svahu ani my ostatní doma pri obrazovkách sme sa minulú sobotu nevedeli dočkať jazdy našej Petry Vlhovej. V duchu i nahlas sme ju hnali na prvé miesto. No potom to ticho, zdesenie a azda i modlitba na perách. Len nech je v poriadku, Bože, len nech je v poriadku!

Nevieme presne posúdiť, či je naozaj pravda, že spoločnosť, ba celé ľudstvo ešte nikdy nebolo také rozdelené ako dnes. Určite to tak však pociťujeme – medzi sebou i medzi národmi. Ale už z Biblie vieme o  zmätení jazykov a  poznáme z nej aj ďalšie príbehy rozdelenia. Pričom ten prvý sa udial už v raji. Jeho následkom dodnes nevieme plne pochopiť ani si predstaviť, v akej jednote navzájom i s Bohom bolo celé stvorenie na siedmy deň.

Do predvianočnej atmosféry zasiahlo (nielen) v Prahe vražedné šialenstvo, ktoré sa tri dni pred Štedrým dňom rozpútalo na filozofickej fakulte. Veľmi ťažko som sa s touto udalosťou vyrovnával aj ja.