Postaviť kríž, vyniesť balvan

Pavol je energický človek. Srší vtipom, optimizmom a dobrou náladou. Bohu je vďačný za každý deň života. Vyštudovaný učiteľ geografie a telesnej výchovy vyučuje na Gymnáziu v Bytči. Okrem toho má aj druhé zamestnanie – cez víkendy hráva na plesoch, stužkových, svadbách a oslavách.

Má štyri deti – dcéry Pavlínku a Nelku a  synov Slavomíra a  Tomáša. Dnes je spokojný a šťastný, slnečným dňom ale predchádzali mesiace neistoty a trápenia. Keď mal 25 rokov, vážne ochorel. Lekári mu diagnostikovali rakovinu lymfatického systému – Hodgkinov syndróm.

„Mal som mladú rodinku a začali sme stavať dom. Staršia dcéra mala dva roky a manželka vtedy bola ešte aj tehotná so Slávkom. Pri kopaní základov domu alebo manuálnej práci som často pociťoval tlak v krku a hrudníku, červenela mi tvár. Myslel som si, že ide o alergiu, ktorú som mával vždy na jar. Keď som si oddýchol, mohol som normálne fungovať ďalej,“ spomína na prvé príznaky ochorenia.

ŤAŽKÁ DIAGNÓZA

Pretože ťažkosti neustupovali, zašiel za lekárom. Ten skonštatoval, že je všetko v poriadku, a tak sa načas upokojil. Koncom leta sa mu prejavy vrátili, avšak v oveľa väčšej miere. „Nezdalo sa mi to, tak som opäť navštívil lekára a trval na dôkladnejšom vyšetrení. Výsledok bol horší, než som čakal. Zistili mi, že mám pravú tepnu hrubšiu ako ľavú v dôsledku nádoru.“

Dosiahol veľkosť 14 × 10 × 8 centimetrov. Bol prerastený cez hrudnú kosť smerom k srdcu. Metastázy boli už aj na pečeni. „Začalo ma dusiť a mal som problémy s dýchaním. Pridal sa kašeľ a búšenie srdca. Okamžite ma hospitalizovali v martinskej nemocnici. Lekári mi dávali tri dni života.“

ODHODLANÝ NEVZDAŤ SA

Keď sa dozvedel krutú diagnózu, ako prvé mu napadlo, že v ten týždeň musí odohrať svadbu. Vôbec si nepripúšťal, že by mohol zomrieť. Našťastie prežil a absolvoval zložitú operáciu. Nevyhnutný bol aj odber kostnej drene, ktorý hodnotí ako veľmi nepríjemný a bolestivý.

Lekári mu radili, aby si medzi spolupacientmi nevytváral priateľstvá, lebo pri ich diagnóze to môže byť vzhľadom na časté a rýchlejšie úmrtia bolestivé. Mesiac po operácii sa zoslabnutý, ale odhodlaný bojovať dostal domov.

Nasledovala chemoterapia, na ktorú chodil každé dva týždne, celkovo šestnásť cyklov. „Spočiatku som ju dobre znášal, nechápal som, prečo ľudia hovorili, že im je po nej zle. Porozumel som tomu po tretej dávke. Začalo mi byť zle, vracal som, vypadali mi vlasy. Bývala mi zima, bol som slabý. K zdravotnému stavu mi nepridali ani problémy v manželstve. Vedel som, že musím bojovať, aj keď len kvôli deťom.“

Na Pavla nevplývalo dobre ani prostredie nemocnice, keď v  nej musel presedieť šesť hodín a vidieť, čo choroba robí s  inými ľuďmi. Liečba však po čase zabrala. Po dvanástej chemoterapii nádor ustúpil, nasledovala liečba ožarovaním. Z pôvodnej veľkosti sa stiahol na dva milimetre. Po polroku mal chuť ísť do práce, chcel byť opäť užitočný a najmä byť medzi ľuďmi.

VYČERPANÝ BOJOM

Práca s mládežou ho vždy napĺňala a dodávala mu energiu. Po krátkom čase sa však dostavili problémy so srdcom. Opäť sa nevyhol operácii. Zostala po nej veľká jazva po celom hrudníku. Po nej sa musel vzdať obľúbených koníčkov – cvičenia v posilňovni i športového plávania, ktorému sa venoval už od vysokej školy.

Rok po operácii sa rodina konečne nasťahovala do nového domu. V auguste 2014 sa však opäť ohlásilo onkologické ochorenie. „V tom čase bola manželka tehotná s druhým synom Tomáškom. Celý čas som sa modlil, aby dieťa bolo zdravé. Znovu nastal kolotoč vyšetrení, chemoterapie i odber kostnej drene. Šiel som do toho už len kvôli deťom.“

Liečba však prestala zaberať. „Už som nevládal. Až tu som si uvedomil, že naozaj ide o veľa. Jedného dňa som mal horúčku vyše 41 stupňov. Lekári neverili vlastným očiam, že ešte žijem,“ hovorí o krušných časoch statočný bojovník.

BOŽE, AKO TY CHCEŠ

K ochoreniu sa pridávali čoraz väčšie problémy v manželstve. Po narodení Tomáša mu manželka oznámila, že odchádza. Deti zverili do opatery otcovi. „Dlhšie sme si nerozumeli, jedna oblasť bola otázka viery.“ Pavol odmalička miništroval, ešte aj počas strednej školy. Často chodil na svätú omšu. Aj deti viedol k viere.

Keď znovu ochorel, začal sa intenzívne modliť ruženec. Spolu 54 dní, trikrát denne. „Spočiatku to bolo ťažké, dovtedy bol pre mňa ruženec len také odriekanie. No postupne som sa už modlil rozjímavo a premýšľal nad jednotlivými tajomstvami. Najskôr som si len želal, aby som vyzdravel, v druhej polovici som už len za všetko ďakoval. Povedal som si: Dávam všetko, Bože, do tvojich rúk, nech sa stane, ako ty chceš.“ Pri kontrole o dva mesiace boli všetci prekvapení – nádor sa celkom stratil.

VÝSTUPY KU KRÍŽU

Kopec Bršlica je Pavlovo obľúbené miesto, na ktorom vždy čerpal silu a energiu. Za normálnych okolností sa naň dá vyjsť do polhodiny. Počas choroby mu výstup trval tri. Chodil sem veľmi často, aj keď mal zlé dni. „Pri jednom výstupe som si povedal, že by bolo fajn, keby tu stál kríž. Mal by som väčšiu motiváciu sem chodiť a modliť sa.“

Spočiatku k  nemu chodil sám alebo s deťmi, neskôr sa pridali aj priatelia a susedia, ľudí postupne pribúdalo. Naposledy tu bolo bezmála tristo účastníkov. Z výstupu sa stala tradícia, koná sa vždy 29. augusta a niekedy aj pred Silvestrom.

„Počas cesty sa porozprávame, hore sa vždy pomodlíme a po zostupe čaká tradične na všetkých guláš. Vždy vyzbierame aj nejaké peniaze a posunieme ich tým, ktorí to najviac potrebujú.“ Pavlovi napadlo, že by tu bolo dobré urobiť krížovú cestu. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii. A tak dnes vystupujúcim nahor robia spoločnosť jednotlivé zastavenia.

Cesta nahor je kamenistá. „Jedného dňa som si povedal, že tie kamene začnem zbierať a  každý jeden, ktorý hore vynesiem, obetujem za svoje hriechy. Najťažší vážil 80 kilogramov. Dodnes je hore pri kríži a je z neho stolík.“

VÁŽIŤ SI KAŽDÚ CHVÍĽU

Po čase Pavlov život nabral nový smer. Pravý pocit rodiny a spolupatričnosti zažíva s priateľkou Jankou, ktorá je aj mamou štyrom deťom. V škole vedie Pavol bedmintonový krúžok, občas si zahrá futbal alebo si ide zabehať. Rád robí okolo domu alebo sa len tak zhovára s členmi rodiny. Voľný čas si kráti aj hrou na akordeóne. Hudba je jeho veľká záľuba.

„Teším sa, že žijem, že som to nevzdal. Vážim si každú chvíľu, ktorú môžem byť na tomto svete. Keď ide o život, prestanete riešiť hlúposti a sústredíte sa na podstatné veci.“ Lásku k rodine, deťom, ľuďom naokolo a predovšetkým k Bohu.