Ak na sebe pracujete, úspech sa dostaví

Oliver stál prvýkrát na korčuliach ako štvorročný. Rodičia chceli, aby sa po čase strávenom v škôlke venoval niečomu zmysluplnému, kým skončia v práci. „Jedného dňa uvidela mama plagát s  ponukou korčuľovania pre deti a prihlásila ma. Takže kým po mňa rodičia prišli, mohol som zatiaľ trénovať na ľade.“

S korčuľami a technikami jazdenia sa najskôr oboznamoval v Kraso klube Žilina. Spočiatku chodil na tréningy aj so staršou sestrou a sesternicou, napokon ostal sám. Dnes je to už pätnásť rokov, čo si maturant Obchodnej akadémie v Žiline pravidelne obúva korčule.

VŽDY JE ČO ZLEPŠOVAŤ

Cez týždeň vstáva Oliver každý deň už pred piatou a cestuje do 30 kilometrov vzdialeného krajského mesta, aby o šiestej mohol absolvovať hodinový tréning. Potom škola a po nej opäť na ľad, kde strávi opäť minimálne hodinu.

Zväčša trénuje dvojfázovo, pred súťažou aj trojfázovo. Voľno má akurát v nedeľu. „Počet tréningov je adekvátny, pretože každý prvok treba dôkladne naštudovať, nacvičiť a dolaďovať. Vždy je čo zlepšovať.“ V pohybe je aj cez letné prázdniny, keď máva najmä sústredenia.

Býva to náročné i únavné, ale hovorí, že ak človeka niečo baví, dá sa to zvládnuť. Nebyť individuálneho študijného plánu a pochopenia vedenia školy, nemohol by reprezentovať Slovensko či Skate klub Žilina.

NA ĽADE VO DVOJICI

Do dvanástich rokov korčuľoval sólo, následne tri roky vo dvojici s prvou krasokorčuliarskou partnerkou Margarétou Muškovou, neskôr sa na rok vrátil k sólu. So súčasnou partnerkou Nikolou Sitkovou tvoria krasokorčuliarsky pár už dva roky.

„Baví ma korčuľovanie sólo i vo dvojici. Čo sa týka perspektívy, väčšia je vo dvojiciach. Náročné je však oboje rovnako. Korčuľovanie vo dvojiciach nie je medzi pretekármi na Slovensku až také populárne, a tak cestujeme na preteky do zahraničia, kde je silnejšia konkurencia. Tu je ale zastúpených viac prvkov, ktoré treba zvládnuť.“ Za najťažšie považuje zverenec trénera Rastislava Vrláka skoky a dvíhačky.

Najdôležitejšie pre dvojicu je, aby si rozumeli na ľade, aby sa vedeli technicky zladiť. Čo sa deje mimo ľadu, nie je podľa Olivera až také podstatné, aj keď súhlasí, že športoví partneri by si mali „sadnúť“ aj ľudsky.

DISCIPLÍNA PRINÁŠA ÚSPECHY

Oliver sa vďaka trpezlivosti a sebazapreniu stal päťnásobným majstrom Slovenska v sólo jazde v kategórii nádeje a mladšie žiactvo a štvornásobným majstrom v športových dvojiciach v kategórii starších žiakov a juniorov.

Slovensko reprezentoval v Taliansku, Rakúsku, Poľsku, Česku i na Taiwane. Zo súťaže v Taliansku si priniesol medailu za druhé miesto, v  Prahe si vybojoval víťazstvo. V  pätnástich rokoch získal spolu s Margarétou ôsme miesto v medzinárodnej juniorskej súťaži Grand prix v Košiciach. S Nikolou dvakrát dvanáste miesto v Budapešti a v Gdansku. Najčerstvejším úspechom je trinásta priečka na majstrovstvách sveta na Taiwane v kategórii športových dvojíc.

PODPORA RODINY I PRIATEĽOV

Momentálne, keďže je koniec sezóny, čaká Olivera príprava na novú, ktorá sa začne v septembri. Ako pre každého iného športovca, tak aj pre Olivera je dôležitá podpora rodiny a okolia.

„Veľmi ma povzbudí, keď mi rodičia alebo kamaráti po súťaži zavolajú či pogratulujú. V Taipei sme jazdili o štvrtej ráno nášho času a niektorí priatelia mi napísali, že vstali tak skoro kvôli mne a pozreli si moju jazdu naživo, hoci mohli spať a pozrieť si ju zo záznamu. Bolo to od nich veľmi pekné a povzbudzujúce.“

Z Oliverových úspechov a snaženia sa teší celá rodina. Najmä rodičia ho v peknej záľube podporujú a držia mu palce. „Náš syn bol odmalička veľmi dobré dieťa, výborne sa učil, veľa čítal, nepamätám si, že by sa mu nechcelo ísť na tréning alebo za inými povinnosťami. Je usilovný, zodpovedný, rozumný a samostatný. Až mi je niekedy ľúto, že si vie mnohé veci zorganizovať sám a nás už toľko nepotrebuje. Ale teší ma, že nám volá ako prvým, keď je mimo domova,“ hovorí mama Andrea.

Krasokorčuľovanie je náročný šport, vyžaduje disciplínu, vytrvalosť a sebazaprenie. Tie potom prinášajú Oliverovi Kubačákovi spolu s partnerkou Nikolou Sitkovou súťažné úspechy.

FINANČNE NÁROČNÝ ŠPORT

Krasokorčuľovanie je podľa ambiciózneho mladíka finančne náročný šport. „Platíme si všetko, na čo len pomyslíte. Členské v klube, trénera, prenájom ľadu, korčule, kostýmy, cesty na súťaže aj samotnú účasť. Všetko ide z rodičovského vrecka a som im nesmierne vďačný, že ma podporujú finančne, ale aj psychicky a umožňujú mi realizovať sa.“

Koľko párov korčúľ doteraz zodral a vymenil, presne nevie. Ráta, že najmenej osem až desať. Korčule nemá vyrobené na mieru, vyberá si z tých, ktoré mu ponúknu a najlepšie sadnú. Zato kostýmy, ktorých má asi pätnásť, musia byť prispôsobené postave a tiež choreografii.

Z CHÝB SA VIE POUČIŤ

Doteraz absolvoval Oliver vyše sto súťaží. Každá sa v kategórii žiactvo a juniori začína krátkym programom alebo povinnou jazdou, po nej nasleduje voľná jazda. Človek musí do dvoch – štyroch minút skonsolidovať všetku energiu a naplno sa sústrediť. „Dôležité je veriť, že keď sme všetko zvládli na tréningu, zvládneme to aj na súťaži. Aj mne sa stáva, že sa mi občas jazda nevydarí alebo urobím chybu. Nerobím z toho tragédiu. Z chýb sa musím poučiť a ísť ďalej.“

Preto sa snaží všetko robiť poctivo. „Uvedomujem si, že keď niečo odfláknem, niekde sa to prejaví.“ Averziu voči žiadnemu prvku nemá, zvládol už všetky trojité skoky. „Keď vydržíte trénovať a pracujete na sebe, úspech sa väčšinou dostaví. Stane sa, že mám zlý deň alebo sa mi nechce trénovať, ale premôžem sa. Škoda by bolo zahodiť to, čomu som sa dlhé roky venoval.“

TELO DOSTÁVA ZABRAŤ

Oliver myslí aj na budúcnosť, veď aktívne korčuľovanie závisí od veku, podmienok i  zdravotného stavu. Výber vysokej školy však aj tak prispôsobil svojmu obľúbenému športu. Pôvodne uvažoval o policajnej akadémii či trénerstve, nakoniec sa rozhodol pre ekonomické vzdelanie.

„Krasokorčuliari končia okolo tridsiatky. Najviac dostávajú zabrať nohy, ramená, chrbát a ruky. Po rokoch cítim aj ja bolesť kolien, členkov. Ale kým môžem, chcem pokračovať.“

Konkrétny vzor a idol v športe nemá. Motivujú ho ľudia, ktorí sa snažia niečo dokázať a neustále na sebe pracovať. Na korčuľovaní ho najviac baví súťaživosť, možnosť skúšať nové prvky a čiastočne aj možnosť vlastného vyjadrenia.

BOH JE POMOC I OPORA

A čo je preňho najkrajšie a najťažšie? „Niekedy je pre mňa ťažké zosúladiť školu s tréningmi a súťažami. A tiež keď sa mi nedarí tak, ako by som chcel. Najkrajší je pocit z úspechu, keď si poviem, že vynaložená námaha stála za to.“ Za najväčšie víťazstvo považuje všetky skoky, ktoré zvládol.

Konkrétnu métu si v korčuľovaní nestanovil, sústredí sa na každodenné drobné kroky a zlepšenia, ktoré ho posúvajú vpred a motivujú. Rovnako radosť z pohybu a športu samotného. Keďže bol vychovaný v katolíckej viere, dôležité miesto v jeho živote má Boh a každodenná modlitba. „Keď sa zverím do jeho rúk, vždy mi pomôže. Je mojou veľkou oporou.“