Liturgické gestá a postoje sú výrazové prostriedky, ktoré pri liturgii konáme svojím telom a ktorými zdôrazňujeme to, čo sa deje v našom vnútri. Napríklad státie je znakom úcty, slobody a pripravenosti; sedenie naznačuje počúvanie; kľačanie pokoru a poklonu; zopäté ruky sú symbolom prosby, sústredenia a podobne.

„Kde je láska, tam nezostáva miesto pre strach.“ Aké pekné povzbudenie nám adresuje kňaz Jozef Uram na stranách 8 a 9. V tomto čase bezradnosti a nepokoja nás prirovnáva k apoštolom po udalostiach Veľkej noci. Pripomína nám, že „keď skutočne veríme v Kristovo zmŕtvychvstanie, niet ničoho, čo by ospravedlnilo naše strachy, naše úzkosti“.

Napoludnie v Nedeľu Božieho milosrdenstva sa na celom Slovensku rozozvučali zvony tisícov kostolov. A naši biskupi poprosili veriacich, aby sa modlili za viac než 10-tisíc ľudí, ktorí podľahli ochoreniu COVID-19, ako aj za tých, ktorí zomreli v dôsledku situácie, ktorú spôsobila pandémia.

Podľa kánonických evanjelií pri postavách Nikodéma a Jozefa z Arimatey ide o mužov z radov Židov, ktorí po Ježišovej smrti na kríži zabezpečili dôstojné pochovanie jeho tela.

Keď sme vyberali motív veľkonočného pozdravu na tento rok, siahli sme po Krížovej ceste Paula Claudela, ktorú ilustroval akademický maliar Miroslav Cipár. Štrnáste zastavenie Pána Ježiša pochovávajú hovorí síce o smrti a konci života, jedným dychom však aj o novom živote. Zrejme preto záverečnú scénu stvárnil umelec ako zmŕtvychvstanie, ako nový začiatok.