Je nedeľa. Stojím na pražskom Karlovom moste už ikstýkrát a neprestáva ma uchvacovať výhľad na okolie. Rozmýšľam, ako je možné, že veci, ktoré podliehajú zmenám, priťahujú moju pozornosť stále rovnako. Zadívam sa na nebo, na Otca, ktorý je nemenný, ktorý je ten istý včera, dnes i naveky, ktorý je stále so mnou, pre ktorého som nenahraditeľná, a pýtam sa, prečo moja láska chladne a nepodobá sa tej na začiatku môjho príbehu s Bohom.

Dobrovoľná občianska zbierka, ktorá znamená použitie súkromných zdrojov s cieľom dodať muníciu na sebaobranu Ukrajiny, sa stala otázkou morálky i medzinárodného práva. Je z týchto hľadísk v poriadku?

Hovorí sa, že opakovaný vtip už nie je vtip. A ten o tom, že správna katolíčka má smutný pohľad a bledé líčka, je už ošúchaný natoľko, že dnes si už hádam každý z nás uvedomuje, že takáto definícia by skutočne platiť nemala.