Dodnes mi znie v ušiach potlesk, ktorým sme v auguste 2022 vyprevádzali rakvu kardinála Jozefa Tomka z Katedrály sv. Martina v Bratislave na púť do Katedrály sv. Alžbety v Košiciach. Aj keď nám po tvárach tiekli slzy, usmievali sme sa. Chlapec z Udavského sa vracal domov.

Hneď na úvod to najpodstatnejšie. Tak ako svätý Pavol, aj ja „som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38 – 39).

Niekdajší minister kultúry Milan Kňažko vyslovil okrem iných aj tento bonmot: „Na Slovensku je každý odborník na futbal a cirkev, lebo bol aspoň raz v živote na futbale alebo v kostole.“ Na tento výrok si spomeniem najmä vtedy, keď počujem o odluke cirkvi od štátu.

Dve slová sa v ostatných dňoch vo verejnom priestore vyskytujú častejšie ako zvyčajne – právo a spravodlivosť. Doby, keď je spoločnosť hľadajúca spravodlivosť vystavená zmätku príliš komplikovaných zákonov, sa v dejinách cyklicky opakujú. Už v starom Ríme bol známy povzdych: „Priveľa práva, málo spravodlivosti!“