Áno a nie

Predpokladám, že mnohí z nás už zažili situáciu druhého syna, keď niekto niečo rýchlo sľúbil, ale nesplnil. A možno aj nás už niekto označil za „sľubotechnu“. Ale ani postoj prvého syna nebol ideálny.

Odpovedať slovami: „Nie, nechce sa mi“ nebol pre otca dôvod na radosť, aj keď po negatívnej odpovedi prišla ľútosť a nakoniec aj vykonaná práca. Chýba nám tu ešte tretí postoj – ten najideálnejší, keď za kladnou odpoveďou nasledujú skutky.

Tento tretí postoj je pravdepodobne najzriedkavejší a najčastejšie sa ocitáme v koži prvého alebo druhého syna. Ježiš však súhlasil s odpoveďou apoštolov, keď za plniteľa Božej vôle označili toho syna, ktorý najprv ukázal otcovi chrbát, ale po ľútosti pridal aj skutky.

Nie je totiž vždy ľahké odpovedať na prosbu druhého, čiže splniť jeho vôľu, lebo vtedy ustupuje do úzadia moja vôľa. Týmto podobenstvom o dvoch synoch je veľmi decentným spôsobom pripomenuté dôležité usmernenie: pri plnení Božej vôle nemá pracovať iba naša hlava, ktorá na všetko prikývne, ale aj „naše ruky“, ktoré dotiahnu slová do skutkov.

Evanjelium sa končí nečakaným vyzdvihnutím tých, o ktorých nikto nič dobré nedokázal povedať (mýtnici a neviestky), a predsa Boh v ich životoch videl koncovú zmenu.

A to je potešujúca správa aj pre nás kresťanov, ktorí sme často označovaní za ľudí plných falše a hriechu – žiaľ, niekedy aj právom –, že Boh vidí až za náš hriech, kým ľudia vidia iba hriech. On vidí, ako za naším prvým „nie, nejdem“ nasleduje oľutované „idem“.

Oplatí sa preto vždy vstať a ísť, aj keď s oneskorením. Jeden z mníchov žijúcich na vrchu Athos si položil otázku: „Kto zvíťazí nad diablom?“ A odpovedal: „Ten, kto pozná svoju slabosť, vášne i chyby. Ak sa bojíme poznať seba samého, vtedy iba vyhľadávame chyby druhého a súdime ho.“