Boh stvoril človeka pre večnosť

Dúfal, že aspoň ona tým reflektuje jeho kázne. Jedného dňa sa o tom zmienil pátrovi, ktorý už bol na dôchodku: „Všimli ste si tú paniu, ako sa denne modlí pred sochou Božej Matky? Vidí sa mi, že má väčší zmysel pre posvätno než ostatní obyvatelia nášho mesta.“

Starý páter odpovedal: „Nemýľte sa, otče. Tá pani bola pred 50 rokmi modelkou, podľa ktorej sochár vytvoril sochu Panny Márie v kostole. Ona nie je až taká zbožná, ako sa nazdávate. Prichádza, aby adorovala seba, svoju krásu: teda to, ako vyzerala pred polstoročím.“

Mnoho ľudí žije tak, akoby večnosti nebolo. Sústredia sa len na časné veci. Usilujú sa, aby dobre vyzerali, snažia sa nadobudnúť bohatstvo, nestratiť mladosť.

A majú vždy poruke dosť argumentov, prečo večnosť vlastne ani existovať nemôže. Tak trochu ako saduceji v evanjeliu. Chceli Pána nachytať: veď keby bolo zmŕtvychvstanie, komu by potom patrila žena, ktorá mala viacerých manželov?

Akí len boli vynaliezaví, aby si potvrdili „svoju pravdu“! Drahá sestra, milý brat: Pán to už asi jasnejšie povedať nemohol. Boh stvoril človeka pre večnosť.

A odchodom zo sveta sa nič nekončí! Žiješ aj ty skutočne podľa viery v život večný? Bez pripútania k svetu či k sebe samému? Ak naozaj chceš žiť pre nebo, nenechaj si to pre seba: pozvi k nádeji aj niekoho ďalšieho.

Skús cez týždeň malé cvičenie: pozeraj na ľudí pohľadom, akoby ten, čo práve prešiel okolo, vystúpil z autobusu, sedí na lavičke v parku, bol práve ten človek, ktorého máš ty priviesť k poznaniu Krista a k večnému životu. A vnímaj, ako sa tvoj pohľad mení.

Zrazu nezáleží na tom, či je vysoký alebo nízky, chudý alebo tučný, mladý alebo starý, pekný alebo škaredý, potetovaný alebo má pírsing... Zahľaď sa na človeka očami, ktoré vidia, že možno práve on má (aj vďaka tebe) prísť do neba.