Boží chrám

Sme pozvaní zamyslieť sa nad miestom, ktoré voláme chrám alebo kostol. Pre mnohých je to útočisko a domov, posvätné a bezpečné miesto. Niektoré chrámy sú nám veľmi blízke, radi tam chodíme, zažili sme tam neraz Božiu blízkosť, odpustenie, lásku.

Aj Ježiš nás v evanjeliu vedie do chrámu. Prichádza tam na Veľkú noc, v čase, keď si Židia pripomínali oslobodenie z otroctva v Egypte. Veľký ruch v chráme, hluk kupcov a kupujúcich prebudia v Ježišovi hnev – svätý hnev. Horlivosť za Pánov dom (porov. Ž 69) napĺňa jeho srdce.

Podobne ako Mojžiš, ktorý v hneve pre modloslužbu zničí tabule zmluvy (porov. Ex 32), vyháňa Ježiš kupcov z  chrámu. Chrám patrí Bohu. Každý, kto je v chráme, je v Božom dome. Ježiš sa obracia proti obchodníkom nie preto, že vykonávajú svoje remeslo, ale preto, že svojím konaním zatemňujú ľuďom pohľad na to podstatné – na samotného Boha.

Ježiš je nový Mojžiš, ktorý vyvádza človeka z otroctva hriechu na slobodu (porov. Rim 8). On je prostredník novej zmluvy, ktorú spečatil svojou krvou (porov. Hebr 9). Jemu, živému Bohu, sa budú praví ctitelia klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4).

Božie slovo nám aj dnes pripomína, že Ježiš Kristus nás chce oslobodiť. Všetko, čo nás zotročuje, všetko, čo z nášho srdca robí tržnicu a miesto cudzie Bohu, chce Ježiš očistiť a svojou prítomnosťou posvätiť. S posvätným zápalom bojuje za nás každý deň – ak mu to dovolíme.

Už samotná myšlienka, že Ježiš za nás bojuje, zápasí o nás, je oslobodzujúca. A skutočnosť, že to nerobí len láskavými a napomínajúcimi slovami, ale aj horlivosťou a hnevom, môže posilniť aj našu vlastnú vnútornú silu. Bojovať potrebujeme aj my. Každý deň.

Chrámy sú vzácne miesta Božej prítomnosti. A osobitne medzi nimi jeden, nie rukou zhotovený: naše srdce. Svätý Pavol nechce, aby sme na to zabudli: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3). Je to miesto, ktoré patrí Bohu – nie tržnica, ale svätyňa.