Dotykové Slovo

Je prinajmenšom udivujúce počúvať zapísaný zážitok starozákonného Nehemiáša, ako opisuje dopoludňajšiu chvíľu čítania Božieho slova kňazom Ezdrášom pred zhromaždeným ľudom, ktorý sa pri tomto čítaní rozplače.

Pravdepodobne všetkých sa musela dotknúť Božia milosť, ktorá spôsobila, že ľud si vo svojom srdci uvedomil to, čo už dávno potreboval počuť pre svoj život.

S rovnakou citlivosťou sa dotýkali ľudského srdca aj slová Ježiša v nazaretskej synagóge, keď mu podali zvitok s Izaiášovým proroctvom a on ho začal čítať. V tej chvíli bolo všetkým jasné: je to o ňom a o nás, je to o dnešnom dni.

Každá kázeň či homília je chvíľou takéhoto vzájomného počúvania medzi ľudom a kazateľom. Kým ľud počúva ušami, kazateľ počúva očami.

Spomínam si, ako som raz v úvode jednej bohoslužby pozoroval, koľko ľudí odíde skôr, ako zaznie evanjelium. Prví dvaja odišli už počas prvej chvíle spytovania svedomia – pravdepodobne to so svojím svedomím nevydržali.

Ďalší traja odišli pri speve žalmu, možno ich neoslovila melódia, a jeden to stihol ešte počas „alelujového vstávania“. Takže skôr, ako Ježiš prehovoril v evanjeliu, už prišiel o šiestich poslucháčov.

Je pravda, že takéto neprestajné odchody z bohoslužieb vnútorne vyrušujú, no zároveň kladú otázku: Čo týchto ľudí privádza do chrámu, ale aj vyháňa z neho uprostred nedokončenej vety?!

Pre niektorých je to nezrozumiteľnosť, nepripravenosť či ťažkopádnosť kázne. Častou príčinou však býva vnútorný nepokoj a hriech, ktorý si človek prináša so sebou.

To prvé spôsobuje, že poslucháč nedokáže udržať svoje myšlienky pri Božom slove a neprestajne vo svojej hlave uteká za inými povinnosťami a plánmi.

To druhé ho zasa trápi výčitkami a sebaobviňovaním, takže nedovolí ani len na chvíľu upokojiť sa a uvažovať nad tým, čo mu Boh v tejto chvíli hovorí.

Zdá sa teda, akoby dnes poslucháči viac viseli na displejoch mobilov ako na perách kazateľov.

Ozaj, kedy sa nás naozaj dotklo prečítané Božie slovo? A kedy sme sa ho naposledy „dotkli“ vo svojej Biblii?