Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba
Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
V modlitbe Otčenáš sa modlíme sedem prosieb. Jednou z nich je táto: Chlieb náš každodenný daj nám dnes. Tu neprosíme len o chlieb, o to, aby sme mali denne čo jesť. Pokrm pre naše telo nutne potrebujeme. To veľmi dobre vedel aj Ježiš, a preto nás naučil túto prosbu, ktorú vyslovujeme v každodennej modlitbe – v Modlitbe Pána.
Pánu Ježišovi však išlo o viac, nielen o telesný pokrm, preto nás vedie k požívaniu duchovného pokrmu, teda pokrmu pre naše duše. Vo svojej evanjelizácii venoval tomu veľa pozornosti aj skutkov. Hovorí sám o sebe: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba.“
Z toho vyplýva, že duchovným pokrmom pre nás je Eucharistia, v ktorej je prítomný živý Ježiš, a teda stáva sa pre nás živým chlebom. Je len na nás, či ho chceme prijímať a či sa chceme ním posilňovať do každodenného života. Niekto môže povedať, že sa mu dobre žije aj bez takéhoto pokrmu. Áno, žije sa mu azda dobre, ale len tu, v časnom živote.
A čo večnosť? To, že Ježiš je posilou aj v časnom živote, dokazuje i tento príbeh. Slečna Margita sa šťastne vydala. Jej manžel bol dobrý človek. Niekoľko rokov žili v láske a svornosti. Neskoršie sa však začal opíjať. Všetky prosby a napomínania však boli zbytočné, preto radšej mlčala.
Aby nadobudla silu mlčať, denne pristupovala k svätému prijímaniu. Vo svojej trpezlivosti často plakala. Jej slzy ho ešte viac znepokojovali, preto prestala plakať a všetok svoj bôľ utajovala v srdci a k manželovi bola láskavejšia a milšia ako predtým. No aj tak jej stále nadával, dokonca bol hrubý aj k ich deťom.
Ona trpezlivo mlčala. Často sa modlievala slovami Pána: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Niekoľko dní pred smrťou povedala: „Som spokojná so svojím utrpením. Všetko obetujem, len aby duša môjho manžela a duše mojich detí boli raz spasené.“