Kto verí vo mňa, nebude žízniť

Každý z nás má dvojakú úlohu vo svojom živote – starostlivosť o časné dobrá, ale aj o radostný večný život. Jednostrannosť je nesprávna a neúplná.

Mladý muž sa oženil. Dúfali, že budú šťastní. Chceli mať čím viac a čím skôr: dom, auto, chatu, komfort. Preto muž odišiel na montáže do zahraničia. Tam zarobí oveľa viac ako doma. A zarobil. Peniaze sporil a kúpili si za ne všeličo. Ale keď sa po dvoch rokoch vrátil, žena ho opustila a vydala sa za iného. Načo im boli peniaze, keď stratili manželské a rodinné šťastie?

Celkom ináč zmýšľali manželia, ktorí mali viac detí a každá koruna (dnes by sme povedali euro) im bola dobrá a vzácna. Manželovi sa núkala práca za lepší plat. Lenže malo to byť mimo bydliska a musel by slúžiť aj v nedeľu a sviatky. Bolo treba skoro ráno vstávať a cestovať a neskoro sa vracať domov. S rodinou by bol málo. Neprijal túto ponuku.

Títo manželia si uvedomili, že človek nežije len z chleba, ale k šťastiu potrebuje čosi viac. A to je práve to, čo hovorí Pán Ježiš: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“

Poučme sa touto malou epizódkou: Za vlády Henricha VIII. v Anglicku pokutovali tých, ktorí sa odvážili ísť na katolícku svätú omšu. Istý bohatý katolík sa nedal zastrašiť a chodieval stále na svätú omšu. Potrestali ho pokutou 500 dukátov. On vzal údajne najkrajšie portugalské dukáty, na ktorých bol vyrytý kríž, a zaniesol ich sudcovi.

Ten sa mu smial, že také vzácne dukáty dáva na pokutu. On mu odvetil: „Za hriech by som vedel dať aj horšie peniaze, ale za takú veľkú milosť, že som mohol byť účastný na svätej omši, neľutujem ani tie najkrajšie a mnohé peniaze.“ Obnovme svoj postoj k svätej omši a uvažujme tak, ako hovorí pieseň: „Cesty, času neľutuj...“ (JKS č. 435).