Nedokončená kázeň

Len pred týždňom sme v pokojnom úvode Lukášovho evanjelia počúvali Ježišov príhovor, ktorý skončil tak, ako by si to želal každý kazateľ: poslucháči takmer nedýchali a uprene sa naňho zahľadeli.

Takto skončila prvá časť.

Tá druhá nabrala celkom opačnú reakciu: poslucháčov pochytil hnev a kazateľa vyvliekli von. Takto by už žiadny kazateľ nechcel dopadnúť.

Niekedy zabúdame na to, že medzi vlastnosti Božieho slova nepatrí len jeho živosť a účinnosť, ale aj priamosť až ostrosť podobná dvojsečnému meču, takže dokáže preniknúť až do kosti nielen poslucháča, ale aj samotného hovorcu a rázne oddelí hriešne od svätého a zlé od dobrého.

Podľa lekára a neskoršieho pravoslávneho arcibiskupa Antonija Surožského († 2003), ktorý je uznávaným teológom aj na Západe, ak čítame Sväté písmo, musíme si úprimne priznať, že s niektorými jeho časťami nemáme žiadny problém, pretože sa nás iba málo dotýkajú a hneď s nimi súhlasíme.

Ale sú v ňom aj úryvky, ktoré nás prísne napomínajú a triafajú do živého, takže ak by sme mali trošku viac odvahy, aj by sme povedali Bohu nie alebo ich aspoň vytrhli a nemuseli znovu počúvať.

Niečo podobné urobili aj zasiahnutí poslucháči z nazaretskej synagógy, keď odvliekli Ježiša až na zráz vrchu, aby ho zhodili.

Lenže práve takéto provokujúce Božie slová sú adresované iba nám, nášmu menu a priezvisku, a preto by sme ich mali čo najpozornejšie čítať a počúvať, lebo cez ne môžeme pochopiť, ako sme od Boha vo svojom živote ďaleko.

Nestačí sa iba nadchýnať krásnymi myšlienkami, liturgickými obradmi či perfektnými príhovormi, ak toto všetko oslovuje iba naše city, ale nevedie nás to k žiadnej zmene života.

Áno, Boh sa môže človeku prihovárať rôznymi spôsobmi, ale o jednej chvíli môžeme s istotou tvrdiť, že k nám hovorí, a to je čas, keď otvárame Písmo a čítame Božie slovo.

Ktosi raz povedal, že kto má prach na Biblii, má ho aj na srdci. Je najvyšší čas sfúknuť tento prach zo svojho srdca a vypočuť si Božiu reč o sebe.