Nezabudnite zaklopať

V jednom rozhovore sa agronóm posťažoval redaktorovi, že dnes už ľudia ani netušia, kedy prebieha žatva. Spozorujú to len podľa víriaceho sa prachu na poliach a predlžujúcich sa kolónach na čele s kombajnom. 

V túto prvú júlovú nedeľu nám žatvu pripomenulo aj Božie slovo. Na rozdiel od poľnohospodárov, každý rok tvrdí, že žatva je veľká, len tých, ktorí by mali o ňu starosť, je stále málo. Pre Ježiša je totiž celý svet jedno veľké obilné pole, ktoré postupne dozrieva pre Božie kráľovstvo. Starosť o tieto ľudské klasy patrí nám všetkým, čo sme v neho uverili. Ale skôr ako nájdeme domy synov pokoja, Boh už prvý hľadá príbytok v človekovi. Nehľadá hotel, kde by bol iba na čas, ale dom, v ktorom môže zostať natrvalo. A ako prichádza? Klope a prosí, či môže vstúpiť. Rešpektuje totiž našu slobodu.

O niečom podobnom sa hovorilo na jednom stretnutí v dome pre bezdomovcov, ale aj o tom, ako im pomôcť. Po čase vystúpila jedna pani a položila otázku priamo prítomnému biskupovi: „Otec biskup, poraďte. Pri mojom dome si postavili bezdomovci chatrč. Neviem, ako sa mám k nim zachovať: navštíviť ich alebo nie? Ak k nim pôjdem, o čom mám s nimi hovoriť? Mám im pomôcť? Neviem ani len to, ako sa ku mne zachovajú.“ Biskup nevedel hneď reagovať, ale vyzval kapucína, ktorý tam bol s ním a už dvadsať rokov sa venoval bezdomovcom, nech odpovie.

Kapucín bol touto otázkou zjavne zasiahnutý, so slzami v očiach odpovedal: „Prosím vás, ak ich pôjdete navštíviť do tejto chatrče, nezabudnite urobiť najprv jednu dôležitú vec: zaklopať. Je to znamenie, že máte voči nim úctu, že sa k nim nenatláčate, že týmto klopaním iba prosíte, aby vás pustili dnu. Aj keby to bola chatrč z igelitov, je to ich dom. Nemusíte ísť k nim s radou, ako majú žiť, choďte tam iba s pokojom a otvorenými ušami a dobre počúvajte, čo vám hovoria a čo sa vás pýtajú. Len vás prosím, nezabudnite klopať.“  Takto prichádza Ježiš: klope a prosí, či môže vstúpiť. Ak mu to dovolíme, bude nás počúvať a s láskou nám na všetko odpovie.