Niektorí by urobili čokoľvek

Do veľkej firmy sa prišiel uchádzať o prácu mladý absolvent. Povedali mu však, že momentálne miesto nemajú. „Je mi ľúto, ale teraz musíme skôr riešiť prezamestnanosť,“ vysvetľoval personalista.

„Ale v mojom prípade sa nemusíte báť,“ nedal sa odbiť mladík, „veď ja by som robil tak málo práce, že by si to nikto ani nevšimol.“ Je zaujímavé, čo hovorí Ježiš svojim učeníkom, keď ho žiadajú, aby im dal väčšiu vieru.

Najskôr reaguje, že keby mali vieru ako horčičné zrno a povedali by moruši, nech sa presadí do mora, poslúchla by ich. A potom dodáva slová o sluhoch, ktorí sú povinní plniť si svoje povinnosti.

Ako tieto dve veci súvisia? Javí sa, že Pán chce svojich učeníkov upozorniť na jednu vec: skôr než sa začnú predbiehať v tom, kto má akú veľkú vieru, je potrebné, aby každý urobil to, čo treba, čo vyplýva z bežných povinností. Nie je celkom jasné, prečo sa vlastne učeníci pýtali Ježiša na vieru.

Zdala sa im potrebná na plnenie požiadaviek, ktoré im Pán predkladal? Alebo sa nádejali, že vďaka nej budú môcť konať podobné divy a znamenia ako on sám? Ježišova odpoveď o moruši akoby naznačovala práve túto druhú možnosť.

Z evanjelia vieme, že Pán musel pri viacerých príležitostiach upozorňovať, že zázraky nekoná pre zázraky samotné, ale ako znamenia, ktoré poukazujú na väčšie, dôležitejšie veci.

Lebo tí, ktorí sa napili vody premenenej na víno alebo najedli zázračne rozmnožených chlebov a rýb, mohli mať pokušenie si myslieť, že sa Ježiša „oplatí“ nasledovať, aby si ľahšie zabezpečili, čo potrebujú pre život. Ibaže takto to s vierou nefunguje (hoci niektorí si to dodnes myslia).

Viera nie je skratkou alebo dišpenzom od povinností. Tie si treba splniť, totiž všetky povinnosti vlastné konkrétnemu stavu a povolaniu človeka. A na tom základe možno vieru ako vzťah s Bohom rozvíjať. Nie je však kompatibilná s lenivosťou a už vôbec nie s darebáctvom.