Osvietený pán, osvietená dáma

Jeden z titulov, už skôr dávnych a možno dnes i úsmevných, je: osvietený pán. V každom prípade je platný a veľmi potrebný. Ani nie tak samotný titul, ako to, aby sme naozaj boli osvietení páni a dámy.

Stali sme sa takými už priamo pri krste, keď kňaz našim rodičom a krstným rodičom zveril Kristovo svetlo a pripomenul im: Dbajte o to, aby vaše dieťa kráčalo vždy vo svetle Kristovom ako dieťa svetla. Takže skutočne osvietení páni a dámy.

K tomu nás pozýva aj Kristus v evanjeliu, ktoré čítame v piatu nedeľu v liturgickom roku A. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. (...) Vy ste svetlo sveta.“

Okrem toho, že máme byť osvietení, je dôležité, aby sme boli aj slaní. Čo nám hovoria tieto symboly? Veľa vecí, ale asi ako prvé to, že soľ sa musí stratiť, rozpustiť, musí sa stať neviditeľnou, ak má spraviť jedlo chutným. A musí jej byť primerane. Má chutiť, ale nemá ju byť vidieť.

Kresťan má byť skôr neviditeľný a pôsobiť v tomto svete nebadane. Ako soľ, ako kvas. Je to postoj samotnej Cirkvi, keď jej nejde o seba, ale o druhých. Nazvime to „inostrednosť“. Nie sme stredom sveta. Sme tu pre druhých.

Slovami pápeža Leva XIV., ktoré povedal na stretnutí s kardinálmi: „Chceme byť Cirkvou, ktorá nehľadí len na seba, ktorá je misijná, ktorá hľadí ďalej, k druhým. Dôvodom existencie Cirkvi nie sú kardináli ani biskupi, ani klérus. Dôvodom jej existencie je hlásať evanjelium.“

Tým, že ohlasujeme evanjelium, sa zároveň stávame svetlom sveta. Svetlom, ktoré musí byť osvietené, aby mohlo svietiť a hriať, pretože Boh Otec nedáva iba svetlo pravdy, ale aj teplo lásky. Svetlom, ktoré musí byť plné pokory, aby nesvietilo ľuďom do očí, ale na cestu.

Niekedy je dobré posvietiť i do diaľky, aby sme videli, kam ideme. No pri stretávaní treba svetlá prepnúť na stretávacie. Tak ako v aute na cestách. Aby sme neoslňovali, ale svietili.