Otče náš

Videl ho modliť sa, ale nepočul jeho slová. Počká, kým modlitbu ukončí, a poprosí o pomoc. Chce sa naučiť modliť. Neprosí Ježiša o spoločnú modlitbu, ale jednoducho: Pane, nauč nás modliť sa!

V Lukášovom evanjeliu učí Ježiš modlitbe v piatich vetách. Vyzerá to, akoby učeníkom dával modlitbu priamo do jednej ruky. V piatich prstoch, ktoré ľudská ruka potrebuje, aby mohla poslúžiť, ukryje Ježišov učeník päť viet, ktoré mu dáva Ježiš.

Prvé dve vety modlitby patria Otcovi a ďalšie tri nám. Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo! Všetko, čo vieme o Bohu, všetko, čo nám o sebe hovorí, je obsiahnuté v jeho mene.

Boh je medzi nami prítomný svojím svätým menom. Jeho tajomstvo zostáva pre nás skryté. Aj jeho meno máme len preto, aby sme ho mohli volať. Hneď nato ho prosíme: príď tvoje kráľovstvo! Je to jeho kráľovstvo, jeho domov určený pre nás. Toto kráľovstvo sme dostali do dedičstva ako milované Božie deti.

Potom nám Ježiš vkladá do modlitby tri prosby. Sú to prosby, ktoré vychádzajú z nášho života. Prosíme najprv o každodenný chlieb. Chlebom sa myslí všetko, čo potrebujeme pre život. Každodenne. Nepotrebujeme veľa, no zároveň nechceme, aby nám niečo chýbalo.

Prosíme aj o odpustenie. Túžime po ňom a sami chceme odpúšťať. V každom odpustení sa skrýva nový začiatok. Boh nech mi odpustí moju vinu, ktorá ma oddeľuje od neho; vinu, ktorá stojí medzi mnou a inými ľuďmi. Je to prosba o milosrdenstvo.

V poslednej prosbe priznávame svoju slabosť v skúškach. Často sme slabí. Prosíme, aby nás Boh nepodrobil skúške, pretože poznáme svoju slabosť. Aby nás uchránil od pokušení, skúšok, ktoré by boli nad naše sily.

Jedna ruka plná modlitby! Táto modlitba je veľký dar. Počítame prosby vo svojej ruke, vo svojom živote. Je ich veľmi veľa. Ale tých päť, ktoré nám dal Ježiš, úplne postačia. Otče, vypočuj moju modlitbu. Vypočuj nielen týchto päť prosieb. Vypočuj ma, lebo ty si môj Otec. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe (Ž 63).