Otec a jeho synovia

Do popredia sa obvykle dostáva osud mladšieho syna, ktorý je svojím odchodom z domu a správaním, neskôr pádom na dno, ale aj návratom domov mnohým z nás blízky. Ale je tu aj milosrdný otec, ktorého láska je pre nás ohromujúca, až naivná, zdanlivo nereálna.

V skutočnosti rozpráva Ježiš toto podobenstvo farizejom a zákonníkom. Na mladšieho syna, pre nich zhýralého, a na milosrdného Otca hľadia očami staršieho brata.

Ako keby sa chceli Ježiša spýtať: Prečo venuješ takú pozornosť hriešnikom a mýtnikom? A čo my? Na nás si zabudol? Nestratil si nás zo svojho srdca, zo svojej pozornosti? Áno, mladší syn sa vlastnou vinou dostal do zúfalej situácie.

Doslova sa vnucuje cudziemu človeku, aby mu pomohol. Ten z neho urobí pastiera svíň, pre Židov nečistých zvierat. Hlbšie už padnúť nemôže.

Vstúpi však do seba a vráti sa domov. Otec ho už z diaľky vyzerá, a keď ho zbadá, s radosťou mu beží oproti a nenechá ho ani dohovoriť. Prijíma ho späť za syna – rúcho, prsteň, obuv, ktoré dostáva, naznačujú, že je znova doma. Znova je synom.

Nikde v príbehu nezaznejú výčitky, podmienky, nároky. Starší syn je však iný. Zjavne podozrievavý. Počuje hudbu a tanec, ale nevojde dnu, len si zistí, čo sa deje.

Jeho otec ale ani tu nečaká, či vojde, a vychádza von, aby ho utešil. Hovorí mu o bratovi, on už ale brata nepozná. Slová „tento tvoj syn“ naznačujú, že sa bratovi odcudzil. Jeho správanie pripomína Kaina, ktorý sa hnevá a žiarli na svojho brata Ábela.

Toto podobenstvo má otvorený, akoby nedopovedaný koniec. Nedozvieme sa, ako sa starší brat rozhodne ani ako na podobenstvo reagujú farizeji a zákonníci, ktorým je adresované.

Pre nás to ale môže znamenať, že sme ako poslucháči vyzvaní, aby sme príbeh dokončili sami alebo aby sme sa spýtali: Ako by som reagoval ja? Verím, že Boh na mňa nezabudol a nikdy nezabudne? Dokážem sa radovať z Božieho milosrdenstva? Žiarlim niekedy na to, že Boh miluje aj „tých druhých“?