Posledné veci

TRIDSIATA TRETIA NEDEĽA V CEZROČNOM OBDOBÍ – C
Martin Kramara 11.11.2022
Posledné veci

Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Na krajnici pri ceste stál katolícky kňaz s bratom františkánom a nad hlavami držali výrazné transparenty. Na jednom z nich stálo: „Koniec je blízko!“ A na druhom: „Obráťte sa, kým je čas!“

Pribrzdil pri nich šofér, stiahol okienko na aute a zakričal: „Dajte pokoj a neotravujte tu, náboženskí fanatici!“ Potom pridal plyn a pokračoval v jazde. O pár sekúnd sa ozvalo hlasné špľachnutie do vody.

Brat františkán sa spýtal farára: „Otče, a nemyslíte, že by bolo lepšie, keby sme napísali ,Pozor, spadnutý most‘?“ Posledné nedele cirkevného roka hovoria o posledných veciach. Upozorňujú nás, že náš pozemský život, ba ani samotný svet nebude trvať naveky.

Nerobia to však formou strašenia či vyhrážania. Prinášajú jasné konštatovania, ktoré majú zároveň povzbudzujúce závery. „Vám, čo sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti!“ hovorí Kniha proroka Malachiáša.

„Tlieskajte, rieky, rukami, jasajte s nimi, vrchy, pred tvárou Pánovou, lebo prichádza súdiť zem,“ vyjadruje optimizmus žalmista. „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie,“ spievame v alelujovom verši.

A aj sám Pán v evanjeliu dodáva učeníkom odvahu: „Ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život!“ V súvislosti s poslednými vecami takisto svätý Pavol píše Solúnčanom, aby pokojne pracovali, a tak jedli svoj chlieb, namiesto toho, aby sa zháňali za zbytočnosťami.

Lebo také pokušenie tu bolo odjakživa: špekulovať o tom, kedy príde koniec sveta. Ako vyzerá naše svedectvo pred ľuďmi, keď príde rozhovor na koniec časov? Nedumáme zbytočne o tom, čo nik vedieť nemôže? Alebo nezneužívame túto tému na strašenie, prípadne „čistenie žalúdka“ druhým?

Na stretnutí po rokoch absolventi cirkevnej školy spomínali, ako sa im jedna sestrička vyhrážala peklom tak presvedčivo, až si medzi sebou vraveli: „Tá to tam pozná, akoby sa tam narodila a vyrástla!“

Prejavom zrelej viery je vedieť o posledných veciach hovoriť s vážnosťou, ale aj v pokoji, bez strachu, s pevnou nádejou. Sestra, brat: už si prijal(a), že tvoj čas sa kráti? Cítiš z toho strach? Alebo máš v srdci radostné očakávanie?