Pravé a falošné

Vyletel k okienku na predných dverách auta, skadiaľ dovidel na svoj obraz v spätnom zrkadle a začal doň zlostne narážať a ďobať. Keď som ho z tohto nerovného boja odplašil, po chvíli sa opäť vrátil a pokračoval. Dokonca s domnelým protivníkom zápasil aj na druhý deň.

Mnohí sa neradi pozerajú do zrkadla, pretože im ukazuje pravdivý obraz. Dnešné evanjelium je podobným zrkadlom pre tých, ktorí si myslia, že ak všetko sedí navonok, je to v poriadku aj vnútri.

Ale Ježiš zotiera takýto „mejkap“ z nášho náboženského a spoločenského správania, často ovplyvneného slovami: „Čo na to povedia ľudia?“ Táto jednoduchá veta s otáznikom môže byť taká silná motivácia, že nás ráno bude zobúdzať a večer nám nedá zaspať.

Rozšíri nielen zoznam neodkladných povinností, ktoré sa za žiadnu cenu nesmú vynechať, ale aj nekončiacich modlitieb, ktoré sa postupne zmenia na výčitky – takže sa z nich stanú skutočné remene na duši.

Druhou vrstvou tohto „mejkapu“ môže byť pocit akéhosi vnútorného zadosťučinenia, ktoré z nás vytvára „centrum pozornosti“ v očiach ostatných. Sme radi, ak sa nás iní pýtajú na názor, ešte viac nás teší, ak s nami všetci súhlasia – veď pri ktorom inom mene by malo zaznieť „rabbi“, ak nie pri našom?!

Môže to znieť trochu nadnesene, ale sme stotožnení s tým, že nech sme v živote čokoľvek dosiahli, skúsili alebo vyštudovali, pred Pánom sme iba na úrovni služobníka? Sedí nám tento „titul“? Alebo nás vnútorne ponižuje?

Spomínam si na jedného starého, ale múdreho kňaza, ktorý mnohým pomohol s ďalšími štúdiami teológie a pritom sám bol bez titulu. Keď mu niekto pripomenul, že už dávno mohol byť doktorom, odpovedal: „Ak niečo viem, nepotrebujem na to titul. A ak to neviem, titul mi nepomôže.“ Tomu sa hovorí pokora.