Sme Boží, i keď nie vždy vydarení

Vo vinici zostaneme i aktuálnu nedeľu. Protagonistami podobenstva už nie sú nádenníci, ale vlastní synovia, ktorých tam otec posiela pracovať. Nevieme o nich nič osobné. Rozprávanie sa koncentruje iba na ich konanie.

Jeden povie áno, ale nejde; druhý povie nie, ale ide. Reprezentujú dva odlišné postoje a spôsoby konania. Aj v oblasti viery. Dva typy Kristových učeníkov.

Prvý zo synov všetko otcovi sľúbi, správa sa poslušne. Ale iba navonok. Vinica, do ktorej ho posiela, si vyžaduje zohýbanie sa, námahu a mozole na rukách. On však uprednostňuje dívať sa na ňu spoza ohrady, nemá chuť ušpiniť si ruky. Stačí mu, ak si o ňom bude otec myslieť, že je ochotný vykonať, čo od neho žiada.

Chce byť v jeho očiach pekný. Žiaľ, tento syn je aj vo mne. Hovorím áno, ale nekonám. Chcem byť považovaný za obetavého a váženého pred ľuďmi i Bohom. Je mi príjemné, ak všetci vidia, ako sa namáham. Postoj tohto naoko dobrého syna často vidieť i v našich kresťanských spoločenstvách.

Druhý syn je úplne iný, odlišný. Aj jeho mám v sebe. Nechce sa mu pracovať a rovno to otcovi povie, ale nakoniec do vinice zájde. I keď možno iba na chvíľu. Vôbec mu neprekáža, že sa o tom otec nedozvie.

Je to typ človeka, ktorý je schopný priblížiť sa k akémukoľvek hriešnikovi, pretože sám sa takým vnútri cíti. Dokáže s ním byť solidárny a pomôže mu urobiť niekoľko krokov k lepšiemu životu. Hovorí nie, ale potom koná. Vidí rozpory v iných, ale predovšetkým v sebe.

Spomínaní synovia sú v skutočnosti v každom z nás. A dobrou správou evanjelia je, že Boh miluje oboch týchto synov. I keď nakoniec uprednostní postoj druhého, ktorý na začiatku nechce, ale neskôr sa premôže.

Bohu totiž nevadí, ak mu v ťažkých situáciách a životných krízach povieme úprimné nie. Ale bude sa tešiť, ak zrealizujeme - hoci aj neskôr - správny krok. Náš Boh totiž nehľadá spravodlivých, ale synov.

On nechce, aby sme sa hrali na dokonalých, ale aby sme boli jeho deti, aj keď nie úplne vydarené. Buďme mu preto verní, i keď nie sme vždy príkladní.