Súd

Vo veľkej ľudskej rodine sme svedkami toho, že pre justičné omyly nie je možná absolútna spravodlivosť, a preto všetci sa nejeden raz dovolávame Božej spravodlivosti. O nej hovorí aj Pán Ježiš, že sa dostaví, keď príde Syn človeka vo svojej sláve, zasadne na jej trón a oddelí jedných od druhých, čo vyjadril slovami:

„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ A: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ 

Z toho jasne poznávame, ako veľmi je potrebné vo svojej viere chrániť sa všetkého zla a konať dobré skutky. Lebo pri jeho príchode nám nebude stačiť mať čisté ruky, ale pritom prázdne.

Jeden starší kňaz rozprával o takomto zážitku: Mladé dievča prišlo do mesta. Okúzlil ju vír a zhon nového sveta a užívala si slasti života, až napokon vážne ochorela. Jej rodičia, žijúci na dedine, keď sa to dozvedeli, pricestovali za ňou.

Vidiac, že sa blíži jej smrť, zavolali kňaza. Kňaz ju zmieril s Bohom, vyslúžil potrebné sviatosti. Dievča sa však akosi zvláštne pozeralo na kňaza i na rodičov. Dvíhalo obe dlane hore a opakovalo: „Aké sú prázdne! Aké sú prázdne!“

Mladá žena tým chcela povedať, že premárnila svoj život a neurobila nič dobrého. Kňaz pochopil. Sňal zo steny kríž a vložil ho do jej prázdnych rúk: „Teraz už nie sú tvoje ruky prázdne. Kristova smrť a láska sú tvoje. Vynahradia všetko, čo tvojim rukám chýba na zásluhách.“

Hlboký pokoj a dôvera sa zmocnili zomierajúcej. Kŕčovite zovrela kríž oboma rukami. Na bledých perách jej zaihral krásny úsmev. Tak odišla z tohto sveta.

Ani my nezabúdajme na Kristov kríž a jeho lásku. Podrobujme už tu svoj život Kristovmu súdu vo sviatosti pokánia. Tento súd je pre nás súdom milosrdenstva tu na zemi a umožní nám byť raz pozvaní do večnej radosti slovami Pána: „Poďte, požehnaní...“